Ján Jendek

Ján JENDEK - Klubista do špiku kostí

Začínal ako zberač tenisových loptičiek v areáli dnešného Tehelného poľa a Pasienkov. Pravda, športové aktivity zakvitli v týchto prestoroch v plnej nahote až po skončení druhej svetovej vojny. Až vtedy, vo veku 15 rokov, sa dostal k športovaniu a začínal s tenisom. Lenže v zime mrzlo a s mrazivým počasím zamrzli aj tenisové dvorce. A tak, ako v tých časoch bývalo zvykom, v zimných mesiacoch sa športuchtiví chlapci presťahovali na ľadovú plochu neďalekého zimného štadióna. Jána Jendeka (nar. 5. júla 1931 v Bratislave) postavili do hokejovej bránky a odvtedy jej zostal navždy verný. A boli to naozaj dlhé roky vernosti.

Keď sa po skončení sezóny 1953/54 reorganizovala naša najvyššia hokejová súťaž, po rozhodnutí „vyššej moci“ z nej vypadli dve slovenské mužstvá - Tatran Poprad a Slovan Bratislava. Ján Jendek sa síce na zostupe najslávnejšieho slovenského klubu v histórii ľadového hokeja priamo nepodieľal, pretože v tom čase vojenčil v ATK Praha, napriek tomu sa do Slovana vrátil. Druholigového. Keď ešte žil a s odstupom takmer päťdesiatich rokov sme sa ho spýtali, že prečo on, adept na hokejový reprezentačný dres vtedajšej ČSR, si vybral návrat do mužstva, ktoré najvyššiu súťaž opustilo a neprijal niektorú z množstva prvoligových ponúk, zasmial sa od ucha k uchu a odpovedal: „Keď som sa po vyzlečení zeleného súkna vrátil do Bratislavy a pozrel som sa na vtedajších slovanistických spoluhráčov, hneď mi bolo jasné, že nesmiem dopustiť, aby sa nikto z tých ucháňov neholil... Veru, taký mladý kolektív sa vtedy zišiel na Tehelnom poli.“

Aj po toľkých rokoch priznal, že bol odjakživa klubistom do špiku kostí. „Vrátil som sa, aby som bratislavských hokejistov vytiahol takpovediac z bahna naspäť do najvyššej súťaže,“ hovoril skromne.

Pri všetkej úcte k jeho hokejovému umeniu, práve jeho skromnosť ho vari najväčšmi vryla do pamäti všetkých, ktorí ho poznali. Bol jedným zo vzácnej sorty ľudí, ktorá druhým nikdy nedokázala ublížiť, tichým človekom, ktorý veľa toho nenavravel. „Ale keď prehovoril, jeho slová mali hlavu i pätu a oslovili azda všetkých. O to viac som bol skľúčenejší, keď sa koncom roku 2002 rozchýrilo, že Janko nás navždy opustil,“ precitlivelo naň spomína bývalý spoluhráč, rovesník a jeden z najlepších priateľov Karol Fako.

Poznali sa odmalička. S Jánom Jendekom spolu vyrastali, chodili do školy, začali brázdiť plochy medzi mantinelmi, vojenčili. Tešili sa aj na to, že spolu budú reprezentovať ČSR na ZOH 1956 v Cortine d‘Ampezzo. Kým Fako na olympiádu napokon nevycestoval, Jendekovi sa to podarilo. Hoci v Cortine súperi mužstvo ČSR odsunuli na konečné piate miesto, rok predtým bol súčasťou výberu, ktorý si na svetovom šampionáte v Nemecku vybojoval bronzové medaily. Na olympiádu však nerád spomínal aj po rokoch. „Vtedajší slávni ‚mestskí‘ hokejisti sa hašterili s ‚vidieckymi‘, tak to aj v kabíne vyzeralo a z Talianska sme sa nakoniec vrátili domov s veľkou hanbou...“

Hokej bol jeho celoživotnou láskou, nezanevrel naň ani po skončení kariéry a chodieval naň ako divák. „Často sme sa stretávali a spomínali na staré dobré časy. Preletelo to. Vedel som, že tesne pred skonom ležal v nemocnici, ale nechcel, aby som ho prišiel navštíviť. Neželal si, aby iní videli, ako trpí,“ dodal so smútkom v hlase Karol Fako.

My nadviažeme, že Ján Jendek podľahol zákernej chorobe 7. decembra 2002 v Bratislave. Každý, kto ho poznal, potvrdí, že v päťdesiatych rokoch minulého storočia bol výborný brankár. Ako dvadsaťjedenročný debutoval v drese Československa na akademických majstrovstvách sveta v Rakúsku a o dva roky neskôr už chytal aj za A mužstvo ČSR. Najprv ho vybrali do B tímu, ktorý sa v Moskve stretol v prípravnom zápase s prvým mužstvom Sovietskeho zväzu na čele s Bobrovom, Babičom, Sologubovom a ďalšími výbornými hokejistami. Naši remizovali 2:2 a Ján Jendek podal, ako neskôr vravieval, životný výkon, ktorý mu otvoril cestu do elitnej reprezentácie. Tréneri ho vzápätí nominovali do prvého výberu, pre ktorý hľadali druhého brankára. Bol prvým slovenským brankárom, ktorý sa výrazne zapísal do povedomia a histórie československého a bratislavského hokeja. Začal s ním na zimnom štadióne TKMB Bratislava v roku 1946. No už o dva roky stál v bránke NV, neskôr Slovana. Jeho dres vymenil iba na dva roky počas vojenskej služby v ATK Praha. V belasom drese si odkrútil celých štrnásť sezón a bol v ňom až dovtedy, kým pri ňom nevyrástol ďalší brankársky velikán – Vladimír Dzurilla. Žezlo mu odovzdal v čase, keď sa tréningového procesu ujal Ladislav Horský a rozhodol sa, že jeho ako staršieho brankára už nepodrobí novým tréningovým metódam. V najvyššej súťaži napokon odchytal viac ako tri stovky zápasov. V reprezentácii to pri veľkej konkurencii českých brankárov nemal ľahké, v medzištátnych stretnutiach štartoval iba desaťkrát a stihol dve predtým spomínané vrcholové podujatia. Po skončení činnosti presedlal na trénerskú dráhu v Slovane i BEZ–ke, no predovšetkým sa venoval výchove slovenských brankárov.

MAROŠ NÁPRSTEK