MILOŠ ŘÍHA

Vizitka

(* 6.12. 1958 Přerov - † 31.8. 2020 Praha)

S hokejom začal v rodnom Přerove, hral na poste centra. S Vítkovicami získal titul, hral za Duklu Jihlava, Gottwaldov, Brno, hráčsku kariéru ukončil v Hodoníne.

Trénoval Zlín, Přerov, Pardubice (striebro v roku 2003), Karlove Vary, Spartu Praha. V roku 2002 doviedol hokejistov Slovana k majstrovskému titulu, prvenstvo zopakoval v roku 2005. V Kontinentálnej hokejovej lige dosiahol najväčší úspech s Atlantom Mytišči - vo finále o Gagarinov pohár 2011 podľahol Atlant Ufe, v tej sezóne ho vyhlásili za najlepšieho trénera KHL. Na svetovom šampionáte 2019 v Bratislave obsadil s českou reprezentáciou 4. miesto.

Autor textu: Pavol Komár

Z trénerov, ktorí vyparádili Slovan v slovenskej extralige do zlatého rúcha, odišiel do nebeskej večnosti prvý - a nečakane vo veku 61 rokov. Temperamentný Miloš Říha - belasých viedol aj v Kontinentálnej hokejovej lige - sa z duše neráčil s prehrami, avšak v najťažšom zápase o život koncom augusta 2020 podľahol zdravotným komplikáciám. Koľko dôležitých hokejových stretnutí ešte mohol vyhrať... Možno tam hore.

Pri Dunaji si ozvučil kredit

Rodák z Přerova našiel v Bratislave druhý domov. Prichýlila ho, keď potreboval zabudnúť na sklamania z českej extraligy (so Spartou a Pardubicami). Navzájom si žičili. Pri Dunaji si dvoma korunováciami (2002, 2005) ozvučil kredit. Po druhom prvenstve po ňom siahli kluby z Kontinentálnej hokejovej ligy. A pán Miloš - alebo Richard Gere, ako ho nazvali ruské médiá – aj tam patril k trénerskej elite.

Pred oboma slovenskými triumfami si však vytrpel svoje. Pred prvým počas dramatickej štvrťfinálovej série - Liptovský Mikuláš tuho vzdoroval, vyrovnal na 3:3 - chcel ponúknuť funkciu.

„Ak som ja prekážkou, tak sa radšej vzdám. Hráči sa za mňa postavili, po víťazstve v siedmom zápase sme sa odrazili k titulu,” podotkol. Po troch rokoch úspech zopakoval, aj vtedy Slovanu tieklo do korčulí. Namiesto plánovanej oslavy na domácom ľade cestoval na siedmy rozhodujúci duel do Zvolena.

„Najťažšie bolo presvedčiť hráčov, aby nestrácali vieru, že môžu byť majstri. Už sa videli v bare na oslavách - a namiesto toho prišlo obrovské sklamanie. Museli sme ich znova naštartovať.” Triumf si vychutnali vo Zvolene.

„Všetci si tykáme,“ hrmel sýty hlas Miloša Říhu v kabíne hostí v ozvene majstrovských chorálov. Tréner vyobjímal svojich zverencov, vyzdvihol Šatanov prínos. „Kde som Mira potreboval postaviť, tam odviedol skvelú prácu, šiel príkladom.“

Ako hodnotil šampiónske sezóny?

„V prvej som mal štyri vyrovnané formácie bez hviezd. V druhej hrali prím hviezdy, prispôsobili sa, dali tímu najlepšie, čo v nich bolo. Do súťaže prišli viacerí svetoví hráči z NHL. Byť majstrom v takom náročnom ročníku a v ešte náročnejšom play off si od každého žiadalo obrovské úsilie. Na mužstvo sme naložili veľa a ono záťaž unieslo. Viacerí hrali so sebazaprením, Ľubo Višňovský i s otrasom mozgu. Všetci dali do toho srdce a morálku - od najväčšej hviezdy až po náhradníkov, ktorí zvládli rozhodujúci zápas. Základom úspechu bola tímová práca so všetkým, čo k nej patrí.“

Neúspech liečil prácou

Z nešťastníka spred roka sa stal suverén. Tak to v športe chodí, keď neklesnete na duchu. V majstrovskej eufórii si dal nahliadnuť do vnútra.

„Po vyradení Pardubíc, keď sme vyhrali základnú časť, no vypadli sme v 1. kole play off - som prežíval ťažké obdobie. Až také, že v jednej chvíli som sa chcel na hokej vykašľať. Neúspech ma hlboko zasiahol. Človek sa podvedome zaoberá tým, čo mohol a mal urobiť inak. Z Pardubíc som napriek tomu nechcel odísť, no na neúspech najviac doplatí tréner.“

V Bratislave si potvrdil svoju hokejovú filozofiu.

„Nikomu som nechcel nič dokazovať. V Slovane som našiel spriaznené duše - a dostal som opäť chuť do roboty. Sklamanie sa najlepšie lieči prácou. Aj so zúročením skúseností z Pardubíc, kde som ako tréner zažil najväčšie sklamanie. Tréner musí veriť vo víťazstvo do poslednej chvíle.“

Nie každému Říhove metódy vyhovovali, no spravidla si ich vedel obhájiť.

„Všade platí, že nastavené pravidlá je dobré dodržať. Veliť môže len jeden. Ak hráči chceli niečo povedať pred tréningom alebo po tréningu - prosím. Ale počas tréningu a zápasu platilo to, čo som povedal ja.”

Slovanistickú orlicu na chrbát

Mal povesť búrliváka, na striedačke žil s mužstvom, impulzívne reagoval na rôzne situácie. Neraz ohnivo diskutoval s rozhodcami. Nenarúšalo to jeho nadhľad nad dianím na ľade?

„Nestrpím krivdu. Ak vidím sporné veci, či priestupky proti pravidlám, reagujem. A - neviem prehrávať. Počas zápasu som úplne iný človek ako pred ním alebo po ňom. Snažím sa urobiť všetko pre to, aby mužstvo cítilo pohodu a podalo maximálny výkon. Niekedy ho možno navediem iným smerom, než by malo ísť. Každý máme nejaké chyby,“ priznal sebakriticky.

Veľkú dôležitosť pripisoval súdržnosti mužstva, šľachteniu tímového ducha.

„Ako ja vyžadujem od hráčov, aby tvrdo pracovali, viem im tiež dať najavo, že k nim patrím. Ak by trebárs rozhodli, že by som si mal vytetovať na chrbát slovanistickú orlicu, neváhal by som. To je totiž signál, že mužstvo žije. V Pardubiciach sme okolo stĺpa v strede kabíny omotali lano a než sme vyšli na ľad, zakričali sme bojový pokrik a ťahali všetci za jeden koniec lana. V kabíne Slovana sme rozprestreli klubovú vlajku a na ňu položili ruky. Mužstvo je veľká rodina, v kabíne sú hráči možno častejšie než doma.“

Keď Vysoké Tatry postihla kalamita, hráči Slovana pomáhali odstraňovať jej následky.

„Pomáhali sme v najviac postihnutej oblasti. Prvý pohľad, kým sme si na narušenú panorámu zvykli, bol zdrvujúci. Pripomínal mesačnú krajinu. Ako hráč som do Tatier chodieval na sústredenie s Vítkovicami, so Slovanom sme tam absolvovali náročné letné sústredenie. Hráčov som sledoval pri namáhavej robote, no aj pri nej si našli čas na vtipy a zábavu. Stálo to za to.“

Vítali ma - vitajte doma

Návraty do známeho prostredia majú svoje čaro. Miloš Říha tretí raz vstúpil do belasej rieky po angažmáne v náročnom ruskom prostredí. Najprv v ruskej superlige, potom v novovzniknutej Kontinentálnej hokejovej lige. Do nej opäť vkĺzol na lavičke bratislavského Slovana. Už ako ostrieľaný kouč s bohatými skúsenosťami z moskovského Spartaka, Atlantu Mytišči, SKA Petrohrad i Avangardu Omsk.

„Vedel nás skvele pripraviť najmä proti silným súperom,“ uviedol Branko Radivojevič, opora moskovského Spartaka. „Na slovenských hráčov som sa spoliehal. Akurát som nevedel vymačkať z Pištu Ružičku naplno jeho potenciál a talent,“ mrzelo Říhu aj po čase.

V čom tkvela príťažlivosť Slovana?

„Vybudoval som si tu meno, dal som Slovanu svoj imidž. Klubu sa to páčilo, vzal ma za svojho. Vždy, keď som prišiel do Bratislavy na svetový šampionát alebo na nejaké zápasy, známi ma vítali - konečne ste prišli domov. Čo človeka veľmi teší i zaväzuje. To je dôvod, prečo som sa do Slovana vrátil. Pre mňa je to však obrovská výzva - vrátiť sa do KHL a so Slovanom niečo dokázať.“

Dokázal, v sezóne 2015/2016 ho doviedol do play off o Gagarinov pohár.

„Vždy, keď som končil svoju misiu v kluboch KHL, fanúšikovia mi odovzdali pred odchodom nejaké darčeky. V Spartaku sa tak stalo po každej sezóne. Veľmi si to cením. Doma mám veľa všelijakých suvenírov. Keď mám čas, sadnem si do mojej izbičky slávy - a pochytí ma aj nostalgia, pretože za každým darčekom je nejaký príbeh. Aj takýmto spôsobom načerpávam energiu.“

Už si do izbičky slávy nesadne, nostalgia pochytila priaznivcov hokeja, keď sa dozvedeli zdrvujúcu správu o Říhovom skone.

„Správa o Milošovom úmrtí sa nás hlboko dotkla. Pamätám sa, ako som s ním rokoval v Kladne. Prijal našu ponuku, klubu odovzdal maximum. V mysli mi ostane ako charizmatický človek. Rodený vodca vedel mužstvo strhnúť, a bolo jedno, či vo futbalovom zápase - hrával stopéra - alebo pri tenise. Mal šiesty zmysel pre hokej. Nepotreboval kondičné testy, poznal, keď hráč nestíha. Ťahá nohy ako z medu,“ smutne konštatoval Maroš Krajči, generálny manažér hokejového Slovana.