KAROL FAKO

Vizitka

(*24. 11. 1931 – †21. 2. 2020)

Narodil sa v Bratislave, kde odohral podstatnú časť kariéry. Pôsobil aj v tímoch ATK Praha, ÚDA Praha, Tankista Praha, kariéru ukončil v Slovane Hodonín (1965).

V najvyššej súťaži absolvoval 14 sezón. V 311 zápasoch strelil 121 gólov. V československej reprezentácii nastúpil 60-krát, dal deväť gólov.

Trénoval rôzne mužstvá dospelých i mládeže v bratislavskom Slovane, v BEZ Bratislava, v zahraničí viedol WEV Viedeň, švajčiarsky Thun a Untersse-Interlaken, taliansky Ritten, bol trénerom juniorských výberov Československa (1971/1972).

Z MS 1959 má bronz a európske striebro, účastník ZOH 1960 v Squaw Valley (náhradník). Od roku 2004 je v Sieni slávy slovenského hokeja.

Autor textu: Pavol Komár

Kapitánske céčko v Slovane patrilo rešpektovaným hokejovým velikánom. Zdobilo aj dres Karola Faka. Jeho meno žiari v galérii jedinečných stredných útočníkov bratislavského tímu. Spoločnosť mu robia Jozef Golonka, Jaroslav Walter, Peter Šťastný, Dárius Rusnák...

Ako inak – najkrajšie roky prežil v Slovane. Starší, Fako, Černický, tí to hrajú technicky – burácalo hľadisko po ich parádnych akciách. „Prvýkrát zaznel pokrik v Brne. Sovietov sme zdolali 3 : 1, všetky góly strelil náš útok,“ spomínal vrtký center, inak vtipný a pohodový chlapík.

Charakter sa kul u saleziánov

„Bývali sme pri zimnom štadióne, k saleziánom som mal na skok. Tam sme mali blízko k všetkým športom, ba aj k divadlu. Pamätám si aj na Františka Dibarboru v bránke. Čo sa dalo hrať, to sme hrali: futbal, basketbal, volejbal, šach, stolný tenis. Tam som spoznal spoluhráčov Jendeka, Olšu, Zábojníka, futbalistov Cimru, Buberníka, Matláka, stolných tenistov Sidóa a Tokára. Skvelá spoločnosť. V nedeľu sme miništrovali. Dostali sme dobrú výchovu, vedeli sme odlíšiť, čo sa patrí, a čo nie,“ priblížil Fako športové začiatky.

V osemnástich začal hrať najvyššiu súťaž – v sezóne 1949/1950. „Miško Polóni, veľký hokejový nadšenec a tréner, utvoril z nás mužstvo. Na prvý zápas som nastúpil v Českých Budějoviciach. Od veľkého stresu i od očakávania som si zabudol korčule. Našťastie, Emo Fábry mal dva páry, jeden mi požičal. Prehrali sme 1 : 5,“ pamätá si rodák z bratislavského Ružinova. Začínal na pravom krídle s Lacom Horským a s Fábrym. Starším spoluhráčom mladé ucho sprvoti vykalo, ako kázali dobré mravy.

„Pán Reimann, prihrajte, vravieval som. V Karlových Varoch sme remizovali so Spartou (mala zavreté ihrisko) 4 : 4, dal som dva góly. Mohol som pridať aj víťazný. Reimann mi namiesto pochvaly jednu švihol. Na večeri prišiel za mnou s natiahnutou pravicou: Oddnes si tykáme! Keď som bol starší, aj mne bažanti začali vykať, no hneď som to zatrhol.“

Nadporučíka v Prahe už nedostal

Šikovného útočníka si všimli aj tréneri reprezentácie. S Lacom Horským, neskorším výborným trénerom, sa stali dvojičkou aj v národnom tíme. Z Bratislavy narukoval do ATK Praha. „Po základnej vojenskej službe som sa upísal armáde, hral som za Tankistu Praha. Slovan vtedy vypadol z najvyššej súťaže, reprezentácii by sme zišli z očí. To sme nechceli. Keď však Slovan postúpil, začal sa o mňa zaujímať. Lenže ma nechceli uvoľniť. Len cez moju mŕtvolu, vravel mi generál Janko a zamkol moje doklady do šuplíka. Našťastie, pomohol mi Stalinov kult osobnosti, o ktorom sa už hovorilo. Do týždňa som dostal civil. Navrhnutú hodnosť nadporučíka mi už nedali. Vrátil som sa do Bratislavy, dokončil som si strojársku priemyslovku.“

V tom čase sa začal formovať nový silný Slovan. Z vysokoškolského štúdia sa vrátil Ján Starší, z Chomutova Janko Jendek, z Brna Július Černický. Mužstvo doplnili talentovaní dorastenci Golonka, Čapla, bratia Gregorovci i ďalší. „Vtedy som z krídla prešiel za centra druhého útoku s Jožom Bártom a s Paľom Zábojníkom. Vyhovovalo mi to, mohol som viac tvoriť. Najradšej som si vychutnal akcie, keď som vytiahol brankára a kamaráti to dávali do prázdnej bránky,“ tešilo majstra športu.

„S Karolom som zažil v Slovane najkrajšie roky. Veľmi mi pomohol. Keď som prišiel z Liptova, nevedel som sa, odchovaný na prírodnom ľade, tak dobre korčuľovať ako Bratislavčania. Možno aj preto ma zaradili k najlepšiemu hráčovi – k Fakovi. Vynikal brilantnou technikou, výborne sa korčuľoval, no jeho najväčšou prednosťou bola – hlava. Vždy niečo vymyslel, mal výbornú priestorovú orientáciu a skvelú prihrávku. Ťažil som z nich v klube i v reprezentácii,“ poznamenal Ján Starší.

Kto zaspal, prišiel o kravatu

Zážitkov má na román.

„V kabíne sa toho udeje... To už ani nie je pravda, čo všetko sme povystrájali,“ vravel a hneď aj konkretizoval: „Jožo Bárta prišiel v nových zimných topánkach béžovej farby. Vtedy sme mali čísla dresov aj na hokejkách, aby sa vedelo, komu patria. Po jednom tréningu svietilo na Jožových topánkach číslo jeho dresu. Keď to zbadal, hneď sa pozrel na mňa. Spravidla za každou vylomeninou v kabíne som bol ja alebo Janko Jendek.“

,,Tys to nebyl, ty jseš soused a kamarát – a válíme v jednom útoku,“ vravel zlostne medzi spŕškou nadávok. Jendeka sme prezývali Oldřich Nový. Po tréningu sa zmenil na elegána: účes, raglánek, mokasínky. Bárta ho podozrieval. Od ľadárov si vypýtal stovky klince, pritĺkol Jendekove mokasíny do drevenej podlahy. Jano si to nevšimol, automaticky si ich nazul, vykročil – a zvalil sa, jednu si aj natrhol. Nevedeli sme, či sa máme smiať, alebo plakať. Julo Černický sa hádam až po pätnástich rokoch priznal, že to spravil on... Len čo vo vlaku niekto v noci zaspal a mal kravatu, zobudil sa s polovičnou. Aj zážitkami zo šatne spoznáš charakter mužstva.“

Nie som pani Gutová

Karol Fako sa najradšej vracal k majstrovstvám sveta 1959 v Bratislave a v Prahe. Najmä na posledný zápas proti Kanade, tá už mala titul vo vrecku.

„Na bronz sme potrebovali vyhrať o dva góly. Viedli sme 4 : 3, súper odvolal brankára. Vyhral som buly, posunul puk obrancovi Potschovi. Vrátil mi ho, vysunul som do brejku Vlacha. Mirek zvýšil na 5 : 3,“ priblížil rozhodujúci moment. Po čase šiel v televízii šot, za autora prihrávky označili obrancu Karla Guta, no akciu vystrihli. Keď to videla manželka, telefonovala do Prahy. Tvrdila, že sa vola Faková, nie Gutová. Komentátor Robert Záruba mi potom doniesol kazetu s pôvodnou verziou. Mám ju doma.“

Pri spomienke na manželku mu zvlhli oči.

„Spoznali sme sa vďaka môjmu zraneniu, jedinému vážnejšiemu, lebo hokej som hral hlavou. Mal som zlomenú čeľusť. Sedem týždňov som ležal v nemocnici v Střešoviciach. No – ležal... Predpoludním som mal dovolené korčuľovanie na Štvanici, kde trénovali aj krasokorčuliarky. S jednou som sa dal do reči, hoci drôty v ústach mi nedovoľovali poriadne rozprávať. Pražskí spoluhráči mi vyčítali: Tys nám ukrad nejhezčí holku. Prežili sme spolu 48 rokov. A keby jej choroba neskrátila život, boli by sme spolu dodnes.“

Už sú spolu v nebeskej večnosti. Karol Fako do nej odišiel 21. 2. 2020 vo veku 88 rokov.