JOZEF ČAPLA

Autor textu: Pavol Komár

Každý hokejista potvrdí, že precízna starostlivosť o hokejku patrí k neodmysliteľným predzápasovým rituálom. Hokejky sú pracovný nástroj, akési predĺžené ruky. Jozef Čapla, rodák z Čeklísa (dnes Bernolákovo)  odohral v belasom drese dvanásť sezón, prešiel celou hokejovou školou. Od ucháňa, ktorý nosil zbieral puky, po kapitána tímu (1965-69). 

„Prvého, zvoleného demokraticky hráčmi,“ vraví hrdo aj po rokoch. V šestnástich dostal možnosť trénovať s prvým mužstvom. Počas jedného ligového zápasu sa v prestávke prvej tretiny sa ozvalo hlásenie: Juniori Golonka, Gregor a Čapla nech sa dostavia do kancelárie. „Tuho sme rozmýšľali, čo sme vyparatili, keď nás hľadajú rozhlasom. Tak sa začalo naše pôsobenie v Slovane.“

Ohýbanie za radiátormi

Jeho otec hrával v kapele, videl v synovi hudobníka. „Keď ma namiesto hodiny huslí našiel na lúke hrať futbal, pochopil, že podstatne radšej než trúbku, mandolínu, na ktorých som v detstve cvičil, som mal šport. K hokeju som sa dostal prirodzene, keď som vyskúšal aj iné športy.“

Niečo sa od otca predsa len priučil: o hokejku sa staral ako on o trúbku. Veď aj hokejový tím je svojím spôsobom kapela... 

Jojo, ako ho prezývali, si na úpravu hokejky potrpel. Dlho rozmýšľal, ako by sa dala vylepšiť, aby mala kvalitnejšie parametre. V Československu začal prvý s ohýbaním čepele - a dotiahol to až do patentovaného prototypu.  

„Vylepšením funkčnosti čepele som sa začal zaoberať počas dvojročnej vojenskej služby v Jihlave. Tam sme mali na vymýšľanie dosť času. Čepeľ som si už vtedy upravoval do tvaru lyžice, čo mi pomáhalo pri vedení puku i forhendovej streľbe zápästím. Čepeľ sa najprv ohriala v horúcej vode, potrebné zakrivenie sa dosiahlo zasúvaním za radiátory. Na jihlavskom štadióne bývali nadmieru horúce. V technológii nám však niečo chýbalo, čepeľ sa neraz lámala,“ opisuje v publikácii Jojo Čapla s podtitulom Hokejka ALPAČ, ktorá zmenila hokej. 

Keď sa po dvoch rokoch vrátil do Slovana, pravidelne cestoval s ekonómom kupovať hokejky do horažďovického Artisu. Pre každého hráča podľa jeho želania (pravá, ľavá, tvrdšia, mäkšia). „Považoval som za dôležité poznať výrobu hokejok. Skúmal som všetko - od prevozu rumunských stromov, rezania na dosky, skladovania, detailov výroby až po transport do kabíny.“ 

Čepeľ s trojakým zahnutím

O niečo neskôr, počas zájazdu čs. reprezentácie do Kanady, Čapla našiel ďalšiu inšpiráciu. U slovenského rodáka Stana Mikitu, hviezdy Chicaga, priekopníka zahnutej čepele v zámorí.

„Veľmi si vážim, že Stan ma počas nášho pobytu v Chicagu pozval k sebe domov, dostal som povolenie uňho prespať. Venoval mi dve hokejky zakrivené na forehandovú stranu, vďaka ktorým boli aj s Bobbym Hullom v NHL známi. Po zápase Chicaga v Toronte mi predstavil torontského hráča, praváka Andyho Bathgatea. Ten mi vysvetlil výhody zahnutej hokejky, detaily jej správneho držania. Zrazu som mal jasnú predstavu o zmene výroby! Po návrate som zašiel ihneď do Horažďovíc. Mikitove hokejky sme chirurgicky preskúmali, ako keď rozoberiete auto do poslednej súčiastky. Inovovali sme výrobnú technológiu, riaditeľ Artisu zohnal kvalitný zahraničný materiál, ja som riešil trojaké zahnutie čepele na nový model. ALPAČ alebo čaplovky - tak nazval hokejky vedúci výroby pán Křižík.“

V športových obchodoch ich nepredávali, vyrábali ich najprv len pre Slovan, neskôr aj pre prvoligové kluby a národný tím.

Jej tvorca s ňou hrávať od sezóny 1964/65. „Celkom sa mi darilo, a tak sa o moju hokejku začali zaujímať viacerí hráči. V prípravných zápasoch národného tímu chcelo hrať s čaplovkami čoraz viac reprezentantov. Najviac skepsy voči nim prejavoval center Jožo Golonka, spoluhráč zo Slovana. Tvrdil, že s ňou nedá strieľať bekhendom, no napokon ju vyhotovili aj preňho. Na svetovom šampionáte 1965 vo Fínsku hrali s čaplovkami s výnimkou Jaroslava Jiříka a Jana Suchého všetci,“ uvádza autor v spomenutej knižke. 

Šťastie priniesla reprezentácii aj jemu: mužstvo získala striebro, Čapla v úvodnom zápase proti tímu NDR strelil dva góly: forhendom aj bekhendom. „Presvedčil som Jóžiho „Žiletku“ Golonku - prihral mi na jeden gól - že sa s ňou dá aj strieľať.“

Alpačky v rukách Kanaďanov 

V živote sa zíde aj taká známosť, ktorej predchádzalo ručne-stručne a monokle pod okom. Slovan sa na konci sezóny 1965/66 stretol v Ženeve s tímom z Kanady. Súperov hráč pri skrumáži pred bránkou napadol ležiaceho brankára Vlada Dzurillu. Čapla aj s Berekom Kanaďana Jackieho McLeoda vzápätí spacifikovali. Div sa svete, Jackie večer pozval kapitána Slovana na whisky, z rivalov sa stali priatelia. 

Pred svetovým šampionátom 1967 vo Viedni odohral Slovan aj s Čaplom a Dzurillom v zostave exhibíciu proti Kanade. Koučoval ju - McLeod. Čaplovi zišlo na um - čo keby Kanaďania aspoň pred prvým buly nastúpili s alpačkami v rukách? Taká reklama by šla do sveta! Jojo to s malou dušičkou navrhol Jackiemu. Nebol proti, ak súhlasia hráči. Čapla poznal viacerých zo šampionátu z Fínska 1965 - niektorí si pamätali latu 0:8 - i zo stretnutí reprezentácie počas zájazdov do zámoria. Kanaďania súhlasili, pri úvodnom pozdrave a hymnách stáli s horažďovickými alpačkami v rukách. Čaplovi od sily okamihu vyhŕkli slzy...

Po niekoľkých mesiacoch hľadania rôznych technologických postupov i materiálov uzavrel v roku 1967 v Prahe na riaditeľstve národného podniku Artis s riaditeľom Sport Artis Horažďovice zmluvu o zlepšovacom návrhu. V zápisnici stojí, že za model výrobku dostal Jozef Čapla odmenu 1500 korún.

V Augsburgu našiel druhý domov

Alpačky sa narodili v Čaplovej hlave, u Čaplu aj skončili. 
„Keď sme sa rozhodli žiť v Augsburgu - v roku 1969 ma tam oficiálne pustili - v Horažďoviciach dostali príkaz netlačiť na hokejky názov Alpač. V Augsburgu som s nimi odohral tri sezóny, poslednú opatrujem pre svojho vnuka,“ prerozprával ich príbeh pred zápasom Nemecko - Slovensko na Nemeckom pohári 2016. Nohy mu už neslúžia ako zamladi, keď si ich rád nechával masírovať a privrával sa im: Neste ma, nožičky, lebo vás poseriem... Pri chôdzi si pomáhal barlami. 

„Mám vymenené oba bedrové kĺby, absolvoval som sedem operácií chrbta. Prvé šlo pod nôž koleno - ešte v Bratislave,“ naznačil priveľkú daň za vrcholový šport. „Od pánbožka som si nezaslúžil, že ma takto zničil,“ povzdychol si - ale bez ľútosti. „Prepáčte, postavím sa,“ zareagoval, keď zazneli prvé tóny slovenskej hymny. Rýchlo siahol po barlách a vzpriamil sa. Z rázneho gesta i výrečného pohľadu sa dalo čítať, že srdce neoklameš. Ani po toľkých rokoch života v inej krajine, v ktorej našiel druhý domov. Neutíchajúca bojovnosť z ľadu ho sprevádza aj v živote. „Nevzdávam sa,“ zdôraznil odhodlane.