VÁCLAV NEDOMANSKÝ

Vizitka 

(*14.3. 1944, Hodonín)

Narodil sa 14. marca 1944 v Hodoníne. Za bratislavský Slovan (1962-1974) odohral 419 zápasov, strelil 369 gólov. Reprezentoval 220-krát, dal 163 gólov. Má osem medailí z MS (1-4-3), striebro (1968) a bronz (1972) zo ZOH.

Bilancia v zámorí

WHA: Toronto Toros (1974-76): 159 zápasov, 97 gólov, 82 asistencií, v play off 6 zápasov (3+1); Birmingham Bulls (1976-77): 93 zápasov (38+36).

NHL: Detroit Red Wings (1977-1982): 364 zápasov (108+139), play off 7 (3+5), St. Louis Blues (1982-1983) 22 (2+9), New York Rangers (1982-1983) 35 (12+8). 

Je členom štyroch siení slávy: IIHF (1997), slovenskej (2002), českej (2008) a Hokejovej Siene slávy v Toronte (2019). V Hodoníne po ňom pomenovali zimný štadión. Trénoval vo Schwenningene a Innsbrucku, od roku 1992 pracoval ako skaut pre Los Angeles, Nashville, Las Vegas. Dôchodok si užíva v kalifornskom Palm Desert.    

 Autor textu: Pavol Komár

V Hodoníne za vojačka ma vzali... 

Známu regrútsku pesničku si funkcionári bratislavského hokejového Slovana prispôsobili po svojom - z moravského vinárskeho mesta si vzali vojačka, rozumej mladíka - Václava Nedomanského. V mužstve pri Dunaji sa stal obávaným kanonierom.

Po úspešnej „dvojpolčasovej“ kariére - najprv v Slovane, potom v zámorí - sa dočkal najvyššieho uznania a prestížnej pocty pre velikánov: v roku jeho 75. narodenín stal sa členom Hokejovej Siene slávy. 

Príťažlivý hokejový oblúk Václava Nedomanského sa uzavrel najkrajším možným spôsobom. Kým sa tak stalo, prežil nevšedný hokejový život s dramatickou zápletkou: pred základnou vojenskou službou unikol za slobodou do zámoria. Dobrodružná cesta do neznáma napokon vyústila do rozprávkového happyendu. 

Športovala celá rodina

Ako sa začal tento jedinečný príbeh? Jedináčik skúšal korčuľovať na rybníku a na zamrznutej rieke Morave. Športové gény zdedil po rodičoch. „Otec bol motocyklový pretekár, mama cvičila v Sokole, teta Draha sa venovala tenisu a jeden zo strýkov hral volejbal na najvyššej úrovni. V detstve som vždy na pár dní chodieval k dedovi. Hrával futbal a na bicykli ma brával na zápasy,“ opísal aktivity v rodine. Aj Vašek naháňal „kopačák“, pre hokej sa rozhodol, keď v Hodoníne zastrešili zimný štadión. V šestnástich už hral druhú ligu, reprezentoval v dorasteneckom i juniorskom federálnom výbere. 

Praha, Brno alebo Bratislava? - rozhodoval sa po absolvovaní hodonínskeho gymnázia, kam pôjde na vysokú školu. Pred Vltavou uprednostnil Dunaj, do Bratislavy to mal bližšie. 

„Funkcionári ma ani poriadne nepoznali. Do Bratislavy som prišiel študovať a hrať do lepšieho mužstva. V doraste som veľmi nevyčnieval, hrával som druhú ligu. Neviem o tom, že by ma Slovan chcel preto, že by vo mne videl budúceho strelca,“ podotýka vysoký center.

Ako si spomína na jeho príchod do tímu starší spoluhráč Jozef Golonka, ďalšia výnimočná osobnosť tímu?

„Do Hodonína sme chodievali na sústredenie. Vedeli sme, že tam hrá šikovný junior. Keďže vtedy silné Brno ho nepotrebovalo, Vilo Čech, rešpektovaný funkcionár Slovana presvedčil Václavových rodičov, aby ho pustili do Bratislavy. Nestál veľa, Slovanu sa vyplatil možno aj dvestonásobne. V krátkom čase sa stal jednou z ústredných osobností mužstva i čs. reprezentácie. Ľudia začali chodiť na hokej aj kvôli Nedomanskému. Dámy v ňom videli príťažlivého fešáka, fanúšikovia sa tešili na jeho góly. Švihol zápästím - a puk rozvlnil sieťku. V mužstve sa rýchlo udomácnil, rástol popri nás starších a skúsenejších. Hoci pôsobil uzavretejšie, mal svoju víziu, šiel za svojím cieľom a dosiahol ho. Miesto v Hokejovej Sieni slávy si za to, čo odohral v Československu i v zámorí, určite zaslúži.“

Vypočul želania publika  

Funkcionári Slovana si mädlil ruky: získali budúcu hviezdu, kapitána tímu i parádneho kanoniera. Triasli sa pred ním súperove obrany a najmä brankári - doma i v zahraničí. O tom, že sa venoval aj futbalu, svedčí jeho jeden ligový štart za Slovan v Trenčíne. „Nastúpil v útoku, prehrali sme 0:2. Po zápase sa s nami rozlúčil, povedal, že na ľade sa cíti lepšie,“ vytiahol raritku brankár Alexander Vencel. 

Hokejovú premiéru  v belasom absolvoval 5. decembra 1962 v Chomutove, ucháň hral v útoku s reprezentantmi Jánom Starším a Júliusom Černickým. Odvtedy sa začala sláva belasých dlhoročne spájať s menom Nedomanský, dres s číslom štrnásť sa stal synonymom vysokej produktivity. 

„V Slovane som zažil skvelú atmosféru, našiel som tam dobrých kamarátov. Vážil som si, že som bol aj ich kapitánom. Trenér Ladislav Horský bol vynikajúci odborník, práve uňho som sa prvý raz stretol s dvojfázovým tréningom,“ zdôraznil.

Bývalo zvykom, že na konci letných sústredení hrávali slovanisti futbal. Hráči partie, ktorá dostala gól, museli urobiť desať zhybov. „Už ich máš desať? - pýtal sa mladíka Čapla. „Neviem, ja to nepočítam, robím to pre seba,“ odvetil „Vtedy som si uvedomil, že je iný než ostatní bažanti a že to môže dotiahnuť ďaleko,“ odhadol jeho starší a skúsenejší spoluhráč. Nemýlil sa.    

 „Venco, banán,“ burácalo bratislavské hľadisko tradičným pokrikom, keď Slovan potreboval dať gól - a strelec na pohľadanie často gólmi vypočul želanie publika. Štyrikrát sa stal kráľom ligových kanonierov (1967, 1971, 1972, 1974), vždy nastrieľal viac ako 35 gólov. Za Slovan strelil v dvanástich sezónach 369 gólov, v deviatich bol jeho najlepším strelcom. 

Strelec si musí veriť

Kde sa to v ňom vzalo? Vďačil za to inštinktu na góly? Hokejista sa strelcom narodí alebo sa ním stáva?

„Skôr narodí, no musí si veriť. Nerozmýšľal som nad tým, či mám inštinkt alebo nie. To si uvedomí až starší a skúsenejší hráč. Vie analyzovať svoje zakončovateľské schopnosti a podľa toho sa zariadi. Ak svoje danosti podporí správnym tréningom, je ešte nebezpečnejší. Taký hráč si verí, že na gól nepotrebuje veľa šancí a dá ho vtedy, keď to mužstvo potrebuje. Strelec musí byť pohotový, musí vedieť prekvapiť brankára. Niekto to vie lepšie, niekto na gól potrebuje viac šancí,“ charakterizoval svoj výnimočný potenciál. 

Párkrát sa vyskytla kuriózna situácia: puk po Nedomanského delovke vyletel z bránky.  

,,Zopár gólov mi rozhodcovia neuznali, stalo sa mi to aj v NHL. Puk svišťal nízko nad ľadom - a cez roztrhnutú sieťku v bránke vletel do mantinelu. Teraz je vnútri molitan. Opakované zábery ukázali, že bol gól, no ešte neexistovali bránkové kamery,“ zasmial sa po čase pri takejto spomienke. 

Dal štyri góly, uznali mu len tri

Azda najpamätnejší takýto gól strelil Sovietom v roku 1967 v kanadskom Winnipegu. Stal sa hviezdou Turnaja storočia (podujatia na oslavu 100. výročia Kanady). Hetrikom zostrelil tím Sovietskeho zväzu. Big Ned – tak ho začali nazývať médiá. „Československá verzia Franka Mahovlicha,“ písala o ňom tamojšia tlač.  

„K víťazstvu 5:2 som prispel štyrmi gólmi, rozhodcovia mi uznali tri, pri jednom puk pretrhol pletivo a vyletel von,“ vytiahol nevšednú epizódku. Pre ilustráciu: policajné radary namerali po vystrelení puku z Nedomanského čepele rýchlosť 144 km/hod. Dnes to nie je ohromujúci údaj, no pred päťdesiatimi rokmi sa takou strelou mohol pochváliť málokto.

Spoznával Kanadu, Kanada videla jeho. Padli si do oka, no na vzájomné zblíženie si museli ešte počkať...

Mal povesť introverta, neprejavoval veľké emócie. Po okupácii Československa v roku 1968 práve zápasy proti Sovietskemu zväzu dvíhali adrenalín i motiváciu aj Nedomanskému. Priaznivci hokeja majú v živej pamäti dve víťazstvá nad Sovietskym zväzom na svetovom šampionáte 1969 v Štokholme (2:0, 4:3). Po góle obrancu Jana Suchého Venco gestom ukázal, že platí - a triasol Konovalenkovou bránkou, až ju vysotil z upevnenia.  

„Väčšiu športovú extázu som odvtedy nezažil,“ vysvetľoval zriedkavé vzplanutie médiám. 

Počkaj, si ešte mladý...

Elegán vysokou postavou i nebojácnym štýlom hry bol akoby predurčený hrať v NHL. Prvú ponuku z nej dostal, keď mal dvadsať. Vážne sa oňho zaujímal chýrny klub New York Rangers. Vtedy mohol ambiciózny mladík o najlepšej lige sveta len snívať. 

Počkaj, si ešte mladý, odbíjali ho zväzoví funkcionári. Neobmäkčil ich ani vytúžený titul majstrov sveta z pražského šampionátu 1972, Nedo patril ku kľúčovým hráčom vynikajúcej zlatej generácie. Od roku 1965 pravidelne reprezentoval. Posledný raz nastúpil za národný tím 20. apríla 1974 proti Fínsku. V tridsiatke mal za sebou skvelú sezónu: v lige strelil 46 gólov, na majstrovstvách sveta ho opäť nominovali do All stars, stal sa najlepším útočníkom a s Kapustinom (ZSSR) aj najlepším strelcom (10 gólov). Akoby na rozlúčku... 

Ďalšie sezóny odohral už v zámorí, v lete 1974 emigroval cez Mikulov aj so spoluhráčom z reprezentácie Richardom Fardom. Mal vyše tridsať, keď začal svoju druhú kariéru. Kto vie, ako by pokračovala jeho domáca, ak by ho bratislavský tím uvoľnil do Brna... 

„Slovan nesúhlasil a ja som už mal toho plné zuby. Popri hokeji som vyštudoval telocvik a biológiu, po skončení aktívnej činnosti som chcel učiť,“ vravel. Ak by sme parafrázovali - v Hodoníne ho za vojačka nevzali. Ani v jihlavskej Dukle, takú mal adresu na povolávacom rozkaze. „Požiadal som o odklad predsedu vlády Lubomíra Štrougala - a v lete 1974 som odišiel s manželkou a trojročným synom Václavom do Švajčiarska. Zaujímali sa o mňa dva kluby zo Severnej Ameriky, no kompetentní mi vycestovať nedovolili, ba začali ma sledovať. Ťažkým chvíľam sa pri takom životnom rozhodnutí nevyhnete, ale nikdy som ho neľutoval. Ani minútu,“ opísal po politickom odmäku svoje rozhodnutie.

Premiéra v NHL v Kristových rokoch 

Atlanta Flames alebo Toronto Toros? 

V roku 1972 vznikla v zámorí konkurencia k NHL - World Hockey Association (WHA). Súboj o Nedomanského vyhrali napokon torontskí býci. Podpísali s ním 5-ročnú zmluvu na 750-tisíc dolárov. Kráľ Václav prišiel s vizitkou historicky najlepšieho strelca čs. reprezentácie (163 gólov). Veril, že sa v náročnom neznámom prostredí uplatní?

„Jednoznačne. Keby som neveril, tak by som sa na to neodhodlal. Mal som dosť skúseností. Absolvoval som deväť svetových šampionátov, v Kanade i v USA som hrával počas zájazdov s reprezentáciou, vedel som, čo ma čaká. Zároveň som sa musel denno-denne zlepšovať, naučiť sa aj lepšie brániť a dokazovať, že si svoje miesto zaslúžim.“

Prispôsobil sa. V prvej sezóne sa stal tretím najproduktívnejším hráčom mužstva a štvrtým najproduktívnejším nováčikom súťaže. V nasledujúcej bol už s 98 bodmi (56 gólov, 42 asistencií) najproduktívnejším býkom, jeho rekord do zániku WHA nik neprekonal.

V ďalšom pôsobisku - v Detroite - sa v Kristových rokoch dočkal premiéry v NHL. Takisto sa zapísal do histórie klubu: stal sa prvým Európanom, ktorý strelil hetrik i prvým hráčom s dvoma hetrikmi v dvoch zápasoch za sebou. Dlhú a úspešnú kariéru zavŕšil 39-ročný v New Yorku Rangers, jeho najobľúbenejšom klube, ktorý sa oňho zaujímal prvý.

V prvej desiatke laureátov

Na sklonku zlatého roku 2002, v ktorom sa hokejisti Slovenska stali po prvý raz majstrami sveta, hokejový zväz otvoril slovenskú sieň slávy. Medzi prvými desiatimi laureátmi bol aj Václav Nedomanský. V srdečnom príhovore symbolicky vystrel ruku na zmierenie. Čo pod ním myslel?

„Šlo o slávnostnú chvíľu. Myslel som to tak, že po rokoch nepociťujem voči nikomu nič zlé za príkoria voči mojej osobe. Sľúbil som, že rád pomôžem slovenskému hokeju, ak bude o to niekto stáť. To stále platí,“ pripomenul. 

Stalo sa. V dvoch sezónach (2006-2008) bol členom realizačného tímu slovenskej reprezentácie. Sledoval hráčov v NHL, vo farmách a juniorských súťažiach. Pred Svetovým pohárom 2016 v Toronte pracoval ako skaut pre Tím Európy, ktorého generálnym manažérom bol Miroslav Šatan. 

V Toronte, kde začal svoju zámorskú misiu, mu po rokoch aplaudovali opäť. Václava Nedomanského v novembri 2019 uviedli do Hokejovej Siene slávy. Po Dominikovi Hašekovi sa stal druhým Čechom v exkluzívnej spoločnosti. „Som vďačný a veľmi si vážim uvedenie do Siene slávy. Nehral som preto, aby som sa stal jej členom, ale preto, že hokej milujem. Mal som vždy skromné ciele a snažil som sa byť lepší a lepší. Kanade vďačím za to, že mi to umožnila,“ citovala Nedomanského stránka nhl.com. Po najvyššom hokejovom vyznamenaní prišlo v ďalšom roku aj významné spoločenské: prezident Miloš Zeman mu udelil medailu  Za zásluhy I. stupňa.

Ako Gross vypátral Nedomanského 

V desiatke osobností, uvedených do Siene slávy slovenského hokeja, bol aj bratislavský rodák George Gross, legenda svetovej športovej žurnalistiky. Riskoval život, keď sa v roku 1949 sa po Dunaji dostal na rakúsky breh. V Kanade našiel druhý domov, v denníku Toronto Sun sa vypracoval na špičkového športového reportéra. 

„Česká hokejová hviezda utiekla do Kanady,“ svietil titulok pod hlavičkou Exkluzívne na prvej strane vydania 18. júla 1974. V pútavej štvorstranovej reportáži s unikátnymi zábermi opísal Nedomanského príbeh i prílet do Montrealu.

„Pre mňa to bol najväčší novinársky úlovok i zážitok. Šlo o exkluzivitu, za článok som dostal najvyššie kanadské novinárske ocenenie,“ priblížil Gross. „Cliff Fletcher, generálny manažér Atlanty Flames, mi tajomne naznačil, že privedie z Európy veľkého hráča z mojej vlasti. Nedomanského? - opáčil som. Neskôr mi oznámil, že namiesto Atlanty ho získal klub Toronto Toros. Zistil som lietadlo, akým odletel z Zürichu - a v Montreale sme ho čakali aj s fotoreportérom,“ podotkol na bratislavskej slávnosti. Obaja krajania s podobným osudom sa tam opäť srdečne zvítali.

Spoločné majú nielen to, že sa v ich druhej vlasti uchytili, ale aj miesto v Hokejovej Sieni slávy. Georgea Grossa (zomrel 85-ročný v roku 2008) do nej uviedli v roku 1985. Nedomanskému v Toronte pri menovaní za člena Hokejovej Siene slávy srdečne gratuloval aj Peter Šťastný, ktorý podobnú poctu zažil v roku 1998. Po rokoch sa tak stretli dvaja spoluhráči z bratislavského Slovana s podobným osudom. S tým rozdielom, že Peter Šťastný s bratom Antonom emigrovali o šesť rokov neskôr. Na rozdiel od staršieho Václava sa v roku 1979 tešili z federálneho titulu, ktorý Nedomanskému počas tucta sezón v belasom unikal...