RICHARD KAPUŠ

Vizitka

*9. 2. 1973, Bratislava)

Bratislavský rodák sa od tínedžerských liet stal súčasťou Slovana, v drese ktorého strávil väčšinu svojej kariéry. Nastúpil na takmer 600 zápasov, nazbieral historicky najviac bodov v klube – 499. Je majiteľom šiestich majstrovských titulov (1998, 2000, 2002, 2003, 2005, 2008). V kariére si zahral aj vo Švédsku a Rusku.

S  reprezentáciou Slovenska získal na svetových šampionátoch striebro (2000) a bronz (2003), ešte z federálnych čias získal bronzovú medailu na juniorskom šampionáte v roku 1993. Po staršom bratovi zdedil Richard Kapuš prezývku Mara, ktorá mu prischla. 

Autor textu: Stanislav Benčat

Z druhého sledu k výšinám

S veľkou hokejovou kariérou začínal ešte v Česko-Slovensku. V sezóne 1991/92 ako tínedžer privoňal k federálnej lige, do ktorej ho na niekoľko zápasov z belasej juniorky zavolal tréner Jaroslav Walter. V ďalšom ročníku bol už stabilnou súčasťou zostavy Slovana. „Sprvoti som niekoľko zápasov odsedel na striedačke, hoci aj to bola pre mňa veľká škola. Posledný ročník spoločnej ligy som už nastupoval v prvej formácii po boku Mariána Horvátha a Laca Karabina, päťku dotvárali obrancovia Matej Bukna a Roman Veber. Všetko to boli starší, skúsenejší hráči, ktorí ma usmerňovali. Pekné časy,“ spomína Kapuš. 

Po rozdelení federácie hrali vo finále prvých štyroch ročníkov najvyššej slovenskej súťaže rovnakí finalisti – Trenčín a Košice. „Ako členom druhého chodu nám zostával boj o 3. miesto. Zmena prišla s príchodom Dušana Pašeka, ktorý sa stal prezidentom klubu. Slovan sa zdvihol, tím posilnili viacerí kvalitní hráči a zrazu sme začali mútiť ligové vody. Pravidelne sme hrávali i Európsku ligu. Pre domácu scénu bolo dobré, že ďalší klub nabral na sile. Čím je súťaž vyrovnanejšia, tým je pre všetkých lákavejšia.“

Bratislavský klub mal vo svojom strede viacero zvučných mien. Zdeno Cíger, Ľubomír Kolník, Jozef Voskár, Kapuš, legionárske duo Roman Iľjin, Vasilij Pankov, či vychádzajúca hviezda z modrej čiary Ľubomír Višňovský boli zárukou kvality. Tá sa rýchlo odzrkadlila. 

Krvavé finále

Slovan vyhral základnú časť, vo štvrťfinále si hladko poradil so Spišskou Novou Vsou, v semifinále sfúkol Trenčín. V boji o titul ho čakal obhajca trofeje – večný rival – Košice. 

Finálová séria medzi mužstvami z východu a západu je dodnes označovaná za jednu z najkvalitnejších, ale zároveň najostrejších v  histórii. Belasí vstupovali do bojov o premiérový titul už bez svojho prezidenta Pašeka. Ten 14. marca 1998 podľa oficiálnych výsledkov vyšetrovania spáchal samovraždu. 

„Po tejto tragédii bola celá séria ešte viac vyhrotená. Až príliš. Padali tam osobné invektívy na bratislavských funkcionárov, hraničilo to s hyenizmom. Na ľade sme to až tak nevnímali, hoci, aj tam sa diali veci.“

Netreba byť ani veľkým pamätníkom, aby sa pred očami zjavil incident zo 4. zápasu série. Košice viedli 4:1, boli blízko k tomu, aby vyrovnali stav série na 2:2. Krátko pred koncom duelu Karol Rusznyák hokejkou „šermoval“ po tvári Košičana Igora Libu. Ikona VSŽ sa porúčala k ľadu, ktorý pokropila krv. 

„Nikto neschvaľuje takéto neférové zákroky. Atmosféra bola vyhrotená, emócie prekročili mantinely. Hralo sa v neskutočnej kulise, finále intenzívne prežívali fanúšikovia, hráči, vedenie, tréneri,“ spomína Kapuš.

Jeho slová vystihovali aj rozhodujúci piaty duel. Tesne pred koncom 3. tretiny vyrovnal Slovan na 2:2, o majstrovi muselo rozhodnúť predĺženie. Košičania sa na chvíľu radovali z titulu, keď René Pucher dostal puk za chrbát brankára Iva Čapka. Gól však neplatil. Rozhodca Ján Čaprnka totiž stratil puk z dohľadu, a tak odpísal skôr, ako košický útočník prepasíroval puk za bránkovú čiaru. 

„Bol som pri tom. Rozhodca Čaprnka sa neupískol. Nemohol vidieť, kde je puk. Brankár Čapek ho mal medzi ramenom a hrudníkom. Hlavou ležal v bránke, ale telo mal pred čiarou. A tam bol schovaný puk. Bránkový rozhodca Anton Danko priznal, že puk v tom čase v bránke nebol. Napokon, keby si boli Košičania istí, že dosiahli regulárny gól, naskákali by na ľad a išli oslavovať. Z môjho pohľadu to bolo správne rozhodnutie. Bratislavskí fanúšikovia so mnou súhlasia, košickí nie,“ poznamenal Kapuš. 

V 84. minúte sa opäť dostal puk za bránkovú čiaru. Po strele z Kapušovej hokejky. Slovan získal premiérový titul. „Dlho sa potom rozoberalo, ako sme vyhrali titul. Chápem, že súper cítil krivdu. Ak by sa to stalo naopak, aj my hľadáme vinníka inde. Čas však plynie, veľa vody pretieklo odvtedy Dunajom. Mnohí na tie udalosti zabudli, iní spomíname. Ja na zápas nikdy nezabudnem, napokon, strelil som víťazný gól. Triumf sme venovali Dušanovi Pašekovi, nedám naňho dopustiť. Celá séria bola výnimočná. Kvalitná, vybičovaná, na ostrie noža.“

Nečakaná odveta

Rok sa s rokom zišiel a aj sezóna 1998/99 mala rovnakých aktérov finále – Slovan a Košice. Tímy nastupovali do bojov o titul vo výrazne odlišnom rozpoložení. Bratislavský klub bol suverénom ligy. Základnú časť vyhral pri dvojbodovom systéme s priepastným náskokom 23 bodov. 

Košice sa ocitli vo finančnej kríze. Hráči boli bez peňazí, nemali žiadne istoty. Do play off postúpili z 5. miesta, napriek tomu senzačne získali titul. „Boli sme top favorit na titul, ale play off je vždy iná súťaž. Pamätám si, ako sme sa po postupe do finále bavili v kabíne, či vôbec Košice prídu k nám a čo sa bude diať. Ak by nenastúpili, nebolo by to ono. Prišli bez peňazí a ešte nám aj vyfúkli titul.“

Nový rival

Na Košice doľahol po zisku titulu finančný balvan. Rok po jeho zisku skončili predposledné, množstvo hráčov vymenilo tím z východu za „nového hráča“ na slovenskej hokejovej scéne. Zvolen. 

V sezóne 1999/2000 vyhral Slovan základnú časť, o štyri body práve pred tímom zo stredného Slovenska. Stretli sa aj vo finále. „Opäť to boli kvalitné zápasy, ktoré sa hrali pred plnými štadiónmi. Vo Zvolene žiarili Rišo Šechný a Vlasto Plavucha. Naši fanúšikovia ich mali v zuboch, nadávali im. Ja som si takisto vypočul svoje u súpera. V našich končinách to patrí k hokeju. Fanúšik si vyberie hráča, ktorý je pre jeho mužstvo najväčší strašiak a nadáva mu.“
Slovan vyhral rozhodujúci zápas na svojom ľade 8:1. Získal druhý titul. O dva roky neskôr sa so Zvolenom stretol vo finále opäť. „Na lavičke súpera stál Ernest Bokroš, ktorý s nami vyhral premiérový titul. Chcel nás poraziť, my zas jeho. Séria tak mala znova náboj,“ vraví Kapuš. Bokrošovi zámer nevyšiel, a tak získal Kapuš ďalší titul.

Najlepšie play off

V sezóne 2002/03 zažil Kapuš z individuálneho hľadiska najlepšie play off. V 13 zápasoch nazbieral 21 bodov (7+14) a opäť dvihol nad hlavu majstrovský titul. Slovan vyhral základnú časť ligy, vo finále zdolal znovuzrodené Košice 4:0 na zápasy. Do histórie súťaže sa zapísal najmä druhý zápas série, v ktorom sa odohrala hromadná bitka. Domáci útočník Michal Hudec počas nej vyzliekol z dresu brankára Miroslava Šimonoviča a na znak víťazstva ním mával pred jasajúcimi tribúnami. 

„Nestačili sme sa čudovať, čo sa deje. Výnimočná atmosféra zápasov proti Košiciam bola späť. Klobúk dole pred nimi, ako sa dokázali vrátiť po problémoch. Sériu sme síce vyhrali bez prehry, ale bol to boj. Po triumfe v treťom zápase sme počuli nezmyselné hlasy, nech si necháme oslavu titulu na domáce prostredie a pustíme zápas. Rázne sme všetko odmietli. Vyhrali sme titul na východe a potom oslavovali cestou domov v autobuse,“ spomína Kapuš.

Výnimočná sezóna

Kapuš si následne vyskúšal zahraničie. Hrával v Omsku i vo švédskom tíme Lulea. Nasledujúci rok však bol späť v Slovane. 

V NHL bola výluka, väčšina elitných slovenských hráčov sa vrátila do domácich tímov. Za Trenčín nastupovali Mariánovia Hossa a Gáborík, ktorí spoločne s Pavlom Demitrom vytvorili smrteľnú úderku. 

Práve Dukla bola semifinálovým súperom Slovana v play off. Kapuš bol s Demitrom rovesník, na juniorskom šampionáte v roku 1993 boli spoločne s Davidom Výborným členmi elitného útoku.

Ako centri sa s dnes už nebohým Demitrom stretával „Mara“ pravidelne na buly aj počas pamätnej série. „Vyhrali sme ju na zápasy 4:3, posledný doma 8:2. Atmosféra tých zápasov bola elektrizujúca. Keď sme prichádzali do Trenčína, náš autobus obkolesili súperovi fanúšikovia, ochrankári nám robili koridor. Bolo to husté. Dnes môžem s úsmevom spomínať na túto sériu, rovnako tak na finálovú. Zvolen sme zdolali v siedmich zápasoch, rozhodujúci bol na ich ľade. Hrali sme vtedy v oklieštenej zostave. Ľubo Višňovský mal otras mozgu, aj iní chalani mali problémy. Pamätám si, že som často zaskakoval v obrane. Tento titul si veľmi cením, ale to platí aj o ostatných,“ priznal Kapuš, ktorý strelil opäť víťazný gól svojho mužstva.

Rekordný šiesty titul

Nasledujúce dva ročníky strávil v ruskom Novokuznecku, ale v sezóne 2007/08 sa znova vrátil do Slovana. A znova získal titul. Svoj posledný. Šiesty. Slovan vyhral nad Košicami 4:3 na zápasy, hoci viedol už 3:0. Rozhodujúci zápas vyhral doma 3:2. 

„Na každú víťaznú sériu si človek rád zaspomína, keď sa navyše skončí titulom, je to o to krajšie. Som šťastný, že som bol súčasťou viacerých výnimočných ročníkov našej ligy. Súčasťou rivality s Košicami, keď sa hrali zápasy ešte na malom, starom štadióne na Kavečianskej ulici, následné série so Zvolenom, ale aj s Trenčínom. Keď o tom hovorím, znova mám zimomriavky. Som rád, že som to mohol zažiť,“ dodal Richard Kapuš, ktorého koncom roka 2017 uviedli do Siene slávy bratislavského klubu.