PRVÍ ČESKOSLOVENSKÍ REPREZENTANTI Z ŠK

Autor textu: Ján Holko

Zlatá generácia československého hokeja sa postarala o nezabudnuteľné zápisy do histórie: MS 1947 Praha - zlato, ZOH a MS St. Moritz 1948 - striebro, MS 1949 Štokholm - zlato. Jej súčasťou chceli byť aj Slováci, ale k Ladislavovi Trojákovi sa ďalší nepridali. Práve košický rodák a odchovanec bol prvý Slovák v čs. reprezentácii, ktorý si obliekol najcennejší dres ešte medzi vojnami ako hráč hviezdneho LTC Praha.

Prvý bol rodený Pražan

Po vojne sa slovenský hokej približoval českému, dosiahol niekoľko cenných úspechov proti domácim i zahraničným súperom, a tak je pochopiteľné, že lídri sa tlačili do reprezentačného mužstva, ktoré predstavovalo absolútnu svetovú špičku.

Prienik do mužstva s dvoma brankármi a dvoma päťkami bol však mimoriadne náročný. Viaceré pozície boli dopredu obsadené vynikajúcimi hráčmi.

Prvým hráčom z ŠK Bratislava a slovenského klubu vôbec v československej reprezentácii však nebol Slovák, ale pražský rodák Viktor Lonsmín s predchádzajúcimi reprezentačnými skúsenosťami. Bol obdarený talentom, ktorý však nedokázal zúročiť.

Tri sezóny hrával za ŠK, aby v Prahe nebol na očiach orgánom činným v trestnom konaní. Mužstvo ČSR hralo prvé povojnové medzištátne stretnutie v januári 1946 v Prahe so Švajčiarskom. Bola to veľká udalosť, medzi divákmi bol aj prezident Edvard Beneš.

Stretnutie sa skončilo 2:2. Mužstvu sa nedarilo, ani Lonsmín nebol vo svojej koži. Národný tím mal najväčšie slabiny v obrane. Pred stretnutím sa veľa diskutovalo, kto by mal nastúpiť popri Trousílekovi. Cetkovský, alebo Bratislavčan Otto Okoličány? Okoličány bol už vtedy skúsený hráč, ktorý pod hlavičkou Bratislavy nastupoval po Malečkovom boku a bol na ľade neprehliadnuteľný nielen výškou, ale aj výkonmi. Príležitosť však dostal Cetkovský zo Sparty.

Bratislavský útok? Lonsmín neprišiel

Vo februári zavítali do Prahy Švédi, Lonsmín opäť dostal pozvánku a spolu s ním aj spoluhráči Jindřich Reitmayer a Teodor Reimann. Mohol to byť historický okamih slovenského hokeja, keď by si pri premiére v čs. reprezentácii najcennejší dres obliekol hneď celý útok ŠK.

Reitmayer a Reimann však na svojho spoluhráča čakali márne. „Blúdiaci Holanďan“ bez ospravedlnenia jednoducho neprišiel. Určite by sa bratislavskí debutanti v jeho spoločnosti cítili lepšie, komfortnejšie a sebavedomejšie. Nahradil ho Müller, s ktorým sa nemali možnosť zohrať. Medzi piatimi nominovanými obrancami bol aj Otto Okoličány.

Stretnutie ČSR – Švédsko (3:1) sa hralo v nedeľu 23. februára dopoludnia, aby švédske mužstvo mohlo odcestovať do Bratislavy. Počasie neprialo, začiatok zápasu sa oneskoril, husto snežilo, medzi prvou a druhou tretinou bola dlhšia prestávka.

Absencia Lonsmína, nepriaznivý vývoj, snehová chumelica – to všetko malo vplyv na reprezentačnú premiéru bratislavského dua. V tretej tretine, keď bol už prvý útok vyčerpaný, ukázali aj naši hráči svoj potenciál a vypracovali akciu, ktorú zakončil Matouš tretím gólom. Od bratislavských útočníkov sa vraj čakalo viac...

V ďalšej sezóne prevzal reprezentáciu Matej Buckna. V Prahe sa pod jeho vedením Československo prvý raz stalo majstrom sveta. Jediný Slovák, ktorý sa tešil z titulu bol Troják, hráči zo slovenských klubov v reprezentácii neboli.

Okoličány sa šance nedočkal

Kvalitní obrancovia chýbali v reprezentácií i kluboch. Otto Okoličány bol stále v hre a o slovo sa hlásil perspektívny Zdeněk Bláha. V mužstve ČSR proti anglickým Kanaďanom Brighton Tigers (7:3) dostali šancu mladí hráči, ale ako napísal športový týždenník Naše cesta, na Slovákov sa zabudlo.

V sezóne 1947/48 bol Otto Okoličány v širšom kádri olympijského mužstva ČSR medzi siedmimi obrancami, skladal aj olympijský sľub, ale do dejiska hier cestoval jeho starší brat Vojtech ako rozhodca a nečakaný kandidát na miesto v posádke štvorbobov.

V decembrovom stretnutí Praha - Paríž (4:5) dostal príležitosť aj Otto Okoličány, v obrane sa striedal so Slámom a Švarcom. Vysokoškolákom sa však v lige nedarilo. Nebolo ľahké vytesniť z nominácie úradujúcich majstrov sveta, hráčov, čo hrali v lepších mužstvách.

Pri leteckom presune z Paríža do Londýna v novembri 1948 sa zrútilo do mora lietadlo so štyrmi čs. reprezentantmi na palube, medzi ktorými bol aj Ladislav Troják.

V širšej nominácií na majstrovstvá sveta 1949 v Štokholme bol aj Reitmamyer, ale dostal iba jednu príležitosť ukázať sa. Začiatkom roka 1949 hralo v Bratislave mužstvo ČSR prípravné stretnutie s Harringay Racers (1:6). Nastúpil v druhej tretine spolu s Reimannom, keď reprezentanti prehrávali už 0:3. Súper však podal obdivuhodný výkon a dobová tlač mohla napísať: Videli sme doteraz najlepšie stretnutie v Bratislave. Reitmayer s Reimannom vraj ukázali veľa snahy, ale zaostali za najlepšími hráčmi.

R+R boli dokonale zohratí

Kandidáti na reprezentačný dres boli po vojne v najlepších rokoch: začínajúci lekár Otto Okoličány mal 28 rokov, Reimann 25 a medik Reitmayer 22. Do Bratislavy prišli z vidieka. Otto Okoličány bol oporou zadných radov VŠ, Reitmayer s Reimannom predstavovali údernú silu ŠK. Obaja vytvorili nezabudnuteľnú dvojicu už v HC Tatry Poprad v sezóne 1941/42.

Po vojne sa stretli v ŠK a hoci ich spoluhráčmi boli pražskí legionári Maleček, Lonsmín a Pergl, od začiatku si získali sympatie divákov. Boli dokonale zohraní. Reimann ako konštruktívny center dokázal nielen zakladať útoky a ideálne prihrávať, ale čiernu prácu odvádzal aj pred súperovou bránou a v skrumážach sa dokázal majstrovsky orientovať.

Reitmayer na pravom krídle dokázal prekľučkovať ako voľakedy na lyžiarskych svahoch medzi slalomovými bránkami a založil klub excelentných strelcov bratislavského mužstva. Reitmayer bol najlepším strelcom, Reimann najlepším a najužitočnejším hráčom, lebo prihrávky sa vtedy ešte neevidovali. Po vypadnutí vysokoškolákov sa ich spoluhráčom v ŠK stal Otto Okoličány, s ktorým zohrali množstvo stretnutí vo výberoch Bratislavy a Slovenska.

Po trojici Okoličány, Reitmayer a Reimann sa do čs. reprezentácie tlačila ďalšia generácia hráčov.

Otto Okoličány

(*29. 9. 1918 – †20. 6. 1967).

Už v 40. rokoch vynikal na slovenskom ľade takmer dvojmetrový hráč, pripomínajúci dnes výškou, výkonmi i oddanosťou pre hokej Zdena Cháru. Jeden z prvých hráčov TJ Sokol Liptovský Mikuláš pokračoval v kariére vo VŠ Bratislava spolu so starším bratom Vojtechom. Z útočníka sa preorientoval na obrancu. Od vzniku slovenskej reprezentácie patril k jej oporám, nastúpil v 7 stretnutiach. V celoštátnej lige odohral po vojne tri sezóny za VŠ a po jeho vypadnutí dve sezóny za ŠK. Vo výbere Bratislavy sa popri Josefovi Malečkovi vypracoval medzi najlepších čs. obrancov. Bol členom širšieho kádra mužstva ČSR, ale ani raz nenastúpil v oficiálnom stretnutí. Z úspešného športovca sa stal vynikajúci lekár. Priekopník v oblasti urologickej medicíny, najmä urogenitálnej tuberkulózy.

Teodor Reimann

(*10. 2. 1921, Zvolen – †30. 8. 1982).

Reprezentoval Slovensko a ČSR v hokeji a futbale. Márne by ste v slovenskom prostredí hľadali lepšieho obojživelníka. Odchovanec Zvolena po zástavkách v Banskej Bystrici a Považskej Bystrici pomohol ŠK Bratislave získať v sezóne 1940/41 prvý titul majstra Slovenska. Po sezóne v HC Tatry Poprad sa vrátil do Bratislavy, kde bol dva razy po sebe členom majstrovského mužstva OAP . Po oslobodení bol oporou ŠK a jeho nástupcov. Po siedmich ligových sezónach skončil kariéru v Slávii ako hrajúci kouč. V 7 stretnutiach v drese Slovenska strelil 4 góly, raz reprezentoval ČSR. Viac úspechov dosiahol vo futbale, hral na MS 1954 a po skončení kariéry bol úspešný tréner.

Jindřich Reitmayer

(*8. 12. 1924 - †19. 1. 1993)

Prvý kanonier bratislavského mužstva. V sezóne 1949/50 strelil 21 gólov, a bol druhým najlepším strelcom súťaže. Odohral málo stretnutí, v ktorých vyšiel naprázdno. Po rokoch spomínal: „Písalo sa, že keď sa Jindro zmocnil puku, brankára zalieval pot. Či to bola pravda, neviem, viem iba to, že som hral s veľkým zanietením až do konca.“

Odchovanec Kežmarku a HC Tatry Poprad si obliekal bratislavský dres od sezóny 1943/44 osem rokov. Reprezentoval Slovensko, v jednom stretnutí aj ČSR. Patril k oporám výberu Bratislavy a Slovenska po vojne. Od roku 1951 hral za Slovan Smokovec, kariéru zavŕšil ako 41-ročný. Amatérski hokejisti organizovali na jeho počesť memoriál. Dlhoročný primár v Liečebni TBC v Novom Smokovci.