MARIÁN ŠŤASTNÝ

Vizitka

(*8. 1. 1953, Bratislava)

S hokejom začínal v Slovane Bratislava, za ktorý odohral - s výnimkou 14 zápasov v Dukle Jihlava - celú klubovú kariéru v Československu. So Slovanom získal titul (1979), striebro (1972) i bronz (1980). 

V NHL korčuľoval štyri sezóny s bratmi Petrom a Antonom v tíme Québec Nordiques, jednu sezónu hral za Toronto Maple Leafs. V zámorí odohral dovedna 354 zápasov (vrátane 32 v play off) s bilanciou 126 gólov a 190 asistencií. Aktívnu kariéru ukončil sezónou vo švajčiarskom HC Sierre. 

S československou reprezentáciou získal dva tituly majstra sveta a trikrát striebro. Hral aj na premiérovom ročníku Kanadského pohára v roku 1976

Autor textu: Vojtech Jurkovič

Rýchlonohý bombardér

Najstarší z legendárneho útoku Šťastných mal najťažšie začiatky. Prvýkrát si obliekol dres Slovana  v nabitej konkurencii  v sezóne 1970/71 po vedením trénera Jána Staršieho. V belasom drese hrali vtedy osobnosti ako brankár  Vladimír Dzurilla, obranca Rudolf Tajcnár  a útočníci  Václav Nedomanský a Milan Grandtner. 

Marián mal tvrdú strelu a schopnosť uniknúť po pravom krídle. Z troch hokejových bratov mal najvýbušnejšiu povahu, najčastejšie sa dostával do fyzických kontaktov. O poznanie nižší krídelník sa presadzoval najmä priamočiarou korčuliarskou rýchlosťou a výbušnosťou pri streľbe. V roku 1981, rok po mladších bratoch Petrovi a Antonovi ilegálne emigroval do Kanady. 

Explozívny útočník neušiel pozornosti mládežníckychreprezentačných trénerov, v kategórii juniorov do 19 rokov sa v rokoch 1971 a 1972 vrátil z majstrovstiev Európy vždy so striebornou medailou. Jeho prvoligové začiatky sa kryli so súmrakom smutnej generácie belasých, ktorá získala deväť strieborných ligových umiestnení, no titul jej nebol súdený.

Bratov potiahol so sebou

Marián sa  postupne vypracoval na vodcovskú osobnosť Slovana, čo inšpirovalo aj jeho bratov, ktorí si pomerne rýchlo vybojovali pozície v seniorskom tíme. V sezónach 1974/75, 1977/78 a 1978/79 bol Marián najlepším strelcom Slovana. 

V majstrovskej sezóne 1978/79 sa stal najproduktívnejším hráčom bývalej federálne ligy so 74 bodmi za  39 gólov 35 asistencií, v ankete odborného týždenníka TIP ho vyhlásili za najlepšieho útočníka sezóny. Dresu Slovana bol verný deväť sezón, ďalšiu polovicu ročníka odohral v Jihlave v rámci základnej vojenskej služby. Za desať prvoligových sezón v najvyššej československej súťaži odohral 369 zápasov, strelil v nich 236 gólov.

Dres československej reprezentácie mu zverili  počas pôsobenia trénerskej dvojice Karel Gut a Ján Starší. Premiéru mal 12. novembra v roku 1974 v Prahe proti Švédsku, kde hral v útočnej formácii s ďalším útočníkom Slovana  Júliusom Haasom a Václavom Sýkorom. 

Na prvý reprezentačný gól však čakal až do 1. februára 1975. Skóroval v Turku proti domácim Fínom. Potom sa vypracoval na kmeňového útočníka čs. reprezentácie, zúčastnil sa na piatich svetových šampionátoch 1975-79, no pri nominácii na zimnú olympiádu do Innsbrucku 1976 naňho reprezentační tréneri zabudli. Marián ostal odvtedy voči týmto trénerom vnútorne zaťatý. Zahral si spolu s oboma bratmi až na ďalších Hrách v Lake Placid 1980, na ktorých boli najproduktívnejšími hráčmi československého výberu. Marián si poslednýkrát v reprezentácii zahral 22. februára 1980 na olympijskom turnaj proti Kanade.

Výbuch v Moskve

Marián spolu s Petrom získali dva tituly majstrov sveta, v roku 1976 v Katoviciach a o rok neskôr vo Viedni. Z MS má okrem dvoch titulov tri strieborné medaily. V reprezentačnom archíve Československa má zapísaných 122 zápasov a 54 gólov. 

V sezóne 1979/80 skončil Slovan v lige tretí a na hlavu bratov Šťastných sa valili hromy – blesky. Navyše na nasledujúcich MS 1979 v Moskve, kde sa v reprezentácii Československa objavilo až šesť hráčov Slovana, čo sa bralo ako doznievanie zásluh z ich majstrovského ročníka, prišiel výbuch. Československo síce získalo na MS strieborné medaily, ale potupne prehralo s domácou zbornou 1:11, čo špičkoví telovýchovní, zväzoví i kluboví funkcionári  vyhodnocovali nesmierne kriticky, spomínali aj sabotáž . 

Hlavnú  vinu hádzali na hlavu trojice bratov z Bratislavy. Napätie sa vystupňovalo do ultimatívnych postojov, že si viac v reprezentácii nezahrajú, čo vyústilo do emigrácie Petra s Antonom z turnaja európskych majstrov v Innsbrucku. 

Marián hral spolu s Petrom aj na pamätnom Kanadskom pohári v roku 1976, kde československý tím v skupine šokoval favoritov z Kanady. V bránke vtedy chytal Vladimír Dzurilla zo Slovana.

Vývoj kontaktov bratov Šťastných so zahraničnými klubmi bol pestrý. Marián  v septembri 1975 korčuľoval v drese československej reprezentácie dvakrát proti Winnipegu Jets, vtedy účastníkovi WHA.

V decembri v roku 1976 Marián s Petrom posilnili  výber ČSSR hrajúci pod hlavičku Poldi Kladno. Spolu s Pouzarom vytvorili najúdernejšiu formáciu, Mariána vtedy v sérii stretnutí  vyhlásili trikrát za hráča zápasu, Petra raz. Na všetkých akciách bratov pozorne sledovali zámorskí manažéri a otvorene sa diskutovalo o ich prechode do NHL. Vtedajší šéf lubu Poldi Kladno Mariánovi navrhol, nech radšej podpíšu zmluvu s Kladnom, na čo Marián reagoval, že je to zaujímavá ponuka. Len si nevedel predstaviť kam by zaparkoval vagóny s uhlím, ktoré očakával ako naturálnu odmenu vo vtedajších pomeroch.

Splnil očakávania Quebeku

Peter s Antonom ušli v auguste 1980 do Kanady. Najstarší brat Marián s troma deťmi a manželkou za nimi ilegálne odišli o rok neskôr. V bielo-modro-červených dresoch Quebecu Nordiques nastúpilo kompletné trio bratov 6. októbra 1981 v zápase proti Hartfordu.  Marián naplnil vysoké očakávania klubu, ktorý sa po skompletizovaní trojice z Bratislavy výkonnostne stabilizoval. V prvej  spoločnej sezóne nastrieľali bratia dovedna 107 gólov.

Quebec sa po dlhšom čase prebojoval do play-off, kde v prvom kole vyradil úhlavného rivala a zároveň favorita z Adamsovej divízie Montreal Canadiens. Navyše v ďalšom kole si mužstvo so Šťastnými poradilo aj s Bostonom. Až potom ich zastavil New York Islanders. 

Po štyroch sezónach v Quebeku, počas ktorých odohral v NHL Marián 327 zápasov a strelil 126 gólov, využil štatút voľného hráča a podpísal ročnú zmluvu so slávnym Torontom Maple Leafs. Marián Šťastný sa tam stretol so Slovákom Petrom Ihnačákom a Moravákom Miroslavom Fryčerom. Počas sezóny v tradičnom klube zakladajúcej šestky NHL Marián v 70 zápasoch nazbieral 53 bodov za 23 gólov a 30 asistencií.

Po sezóne 1985/86 zamieril najstarší z bratov Šťastných do Švajčiarska kde dokončil hráčsku kariéru v HC Sierra a potom začal trénovať Star Lausanne. Po návrate do svojho domu v Quebecu sa Marián aktivizoval aj spoločensko-politicky. Po smrti Štefana Romana sa stal predsedom Svetového kongresu Slovákov. Stále žije v Quebeku, kde sa venoval podnikaniu okolo golfového areálu, v posledných rokoch ho zoslabilo podlomené zdravie.