Majstrovský titul v roku 1998

Do slovenskej hokejovej extraligy najsebavedomejšie vstúpili dve hokejové bašty: Dukla Trenčín a VSŽ Košice. Trenčania v prvej sezóne (1993/1994) nadviazali na federálny titul prvým slovenským. Košice, dvojnásobný federálny majster (1986, 1988), prevzali zlatú štafetu dvojnásobným prvenstvom, hetrik im prekazila Dukla. Bratislavský Slovan, prvý slovenský federálny majster (1979), zostával v tieni najväčších rivalov. Až prišla smutno-tragicko-hektická sezóna 1997/98...

Autor textu: Vojtech Jurkovič

Slovenská reprezentácia v olympijskom Nagane 1998 pohorela. Onedlho na to – v polovici marca – otriasla Slovenskom i hokejovým svetom tragicko-záhadná smrť Dušana Pašeka, majstra sveta z roku 1985, vtedajšieho prezidenta hokejového Slovana i Slovenského zväzu ľadového hokeja.

Dojímavé gesto vo víre osláv

Vesmírna spravodlivosť. 

Taká zrejme neexistuje, spravodlivosť vôbec je v športe (a nielen v ňom) citlivá záležitosť. Niekedy však veci zapadnú do seba tak, aby sa jej učinilo zadosť. Hokejisti Slovana nemohli mať väčšiu motiváciu na premiérový slovenský titul, než ho získať pre Dušana Pašeka – in memoriam. Dožičil by im ho vzhľadom na okolnosti každý. S výnimkou silných Košíc, ich finálového súpera. Zlato je predsa zlato!

Po strhujúcej päťzápasovej dramatickej sérii ním dekorovali belasých, hlavné mesto Slovenska sa stalo i hlavným mestom jeho hokeja. Slo-van – Slovan jednotka (angličtinári skratku hádam pochopia a prepáčia). 

V euforickom víre osláv spontánne prišla aj dojímavá chvíľa. Skúsený obranca Róbert Pukalovič zavesil svoju zlatú medailu na krk Dušana Pašeka mladšieho, syna tragicky zosnulého prezidenta klubu. V tom geste bolo ako v kvapke potu, krvi či vody všetko: triumf i pieta, radosť i žiaľ, oduševnenie i úcta.  A nad tým hrejivo svietila splnená povinnosť: zvládli sme to! 

Finálovú sériu vyšponovala rivalita i vysoká kvalita oboch tímov, vyšpičkovala ju aj prestíž ekonomicky silných majiteľov klubov: košického Júliusa Rezeša a Juraja Širokého, taktiež Košičana, ale v belasých službách.

V pamäti do konca života 

„Tá aj pre mňa dojímavá a nesmierne emotívna chvíľa jednoznačne vyplynula z atmosféry. Všetky tri domáce zápasy sme rozhodli v predĺžení. S Dušanom Pašekom sme boli rovesníci, veľa sme spolu prežili. V mládežníckych kategóriách sme boli súperi - on v Bezke, ja v Slovane, kde sme sa potom stali spoluhráči a dobrí priatelia. Jeho smrť ma hlboko zasiahla,“ prízvukuje Pukalovič. 

„Naši synovia chodili do jednej triedy, hrávali spolu, takže aj takto sme boli akosi prepojení. Keď som ich zazrel na ľadovej ploche, objal som Dušana a venoval mu svoju medailu. Nešlo o nič pripravené, veď vopred nik nevedel, kto vyhrá. Od začiatku série ako remeň to bolo kto z koho, napätie ju sprevádzalo od začiatku do konca. Z víťazných finálových sérií, ktoré som zažil, bola táto naj, naj, naj – najdramatickejšia, najvypätejšia, najtesnejšia.“ 

Úvod osláv patril klasickým víťazným cigarám. „Priznám sa, dlho som v bujarosti nevydržal, cítil som psychickú únavu, šiel som skoro spať,“ približuje Pukalovič.  „Keď sme sa o finálovej sérii rozprávali v reprezentácii s hráčmi Košíc, vraveli, že boli aj finančne maximálne motivovaní.“ 

Dušan Pašek junior, v súčasnosti prezident hokejového klubu Bratislava Capitals, mal vtedy 13 rokov. 

„Na okamih, keď mi Robo venoval jeho zlatú medailu, do konca života nezabudnem. Aj teraz mám zimomriavky, keď si na to Robovo krásne gesto i na chvíle, ktoré tomu predchádzali, spomeniem. Medailu opatrujem medzi mojimi hokejovými oceneniami. Tragická otcova smrť bola ešte čerstvá, stratiť otca v trinástich veľmi bolelo. Slovanu som veľmi držal palce, aby vyhral,“ vraví Pašekov syn. „Počas pandémie dávali v televízii významné zápasy z histórie slovenskej extraligy. Keď som sa videl opäť na ľade, akoby sa vrátil čas, ožili vo mne spomienky, ktoré si budem navždy pamätať.“

Platilo - môj dom, môj hrad 

Ernesta Bokroša angažoval do Slovana prezident klubu Dušan Pašek. 

„Bol som mladý tréner, prišiel som zo Zvolena. Vedel som, že nároky v bratislavskom klube sú vždy vysoké, ak nie najvyššie, no aj ja som mal vysoké ambície. Že vyústia až do zlatej korunovácie a úžasných osláv, som nečakal. Mám na ne krásne spomienky. Keď som sa s vedením Slovana dohodol, titul nebol podmienkou. Šancu, ktorú som dostal, si doteraz veľmi vážim,“ zdôrazňuje Bokroš. Jedným dychom dodá, že angažmán v Slovane mu v trénerskej kariére výrazne pomohol. „Naučil som sa zvládať enormný tlak, stal som sa asistentom v slovenskej reprezentácii, nadobudol som nezaplatiteľné skúsenosti.“ 

Ako videl finálovú sériu?

„Stretli sa v nej dve veľmi silné mužstvá - hráčsky i funkcionársky. Potvrdili to aj na ľade, zápasy na ostrie noža mali vysokú kvalitu. Platilo v nich – môj dom, môj hrad. Áno,  Košičania po ich neuznanom góle v rozhodujúcom piatom zápase protestovali, pociťovali krivdu. Či a kedy rozhodca Ján Čaprnka zapískal, to tréneri neovplyvnia. Napokon aj v Košiciach sa v nasledujúcej sezóne, keď nás vo finále zdolali, vyskytli situácie, o ktorých by sa dalo polemizovať. Dôležité bolo zachovať si chladnú hlavu, nepodľahnúť emóciám. Tie vytryskli až po víťaznom góle Richarda Kapuša. Titulnou postavou série sa stal kapitán Zdeno Cíger, líder v pravom slova zmysle. Všetkých nás spájal spoločný záujem - zdvihnúť nad hlavu majstrovskú trofej. Na Slovan nedám dopustiť, pracoval som tam rád. Ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy, do známeho prostredia sa človek vždy rád vracia.“ 

Aj vtedajší kapitán Zdeno Cíger potvrdil, že prvý titul (so Slovan získal štyri ako hráč, dva ako tréner) si užil najviac. 

„Najradšej si spomínam na prvý titul. Hráčsky i trénerský. Aj zápasy o ne mali vysokú úroveň. Play off s Košicami gradovalo napätím. Slovan na zlato v slovenskej extralige dosť dlho čakal. Predbehli ho Košice i Trenčín, už sa patrilo, aby sa z neho tešil aj Slovan.“

Kapuša naháňala celá striedačka 

„Útočili sme v súperovom obrannom pásme, puk lietal zľava doprava. Roman Iľjin mi prihral medzi kruhy. Vypálil som, do strely sa vrhli dvaja Košičania. Puk vyletel do výšky, brankár Šimonovič povyšiel z bránky. Ako puk padal, hľadal som ho očami, pretože na chvíľu splynul s vypredaným hľadiskom. Padol predo mňa, usmernil som ho do odkrytej bránky.“ Takto opisuje Richard Kapuš, autor víťazného gólu, znamenajúceho titul, poslednú akciu predĺženia. Nenaznačil, aké miesto mu patrí v rebríčku jeho gólov, potvrdil však, že najdôležitejšie si pamätá do detailu – a tento bol jeden z nich. 

„Čo sa dialo po ňom, mi nik nezoberie. Vreli vo mne neopísateľné pocity. Zrazu ma celá striedačka naháňala po ľade. Keď sa k tomu vraciam, stále pociťujem zimomriavky, sú to veľmi príjemné spomienky,“ vraví šesťnásobný majster so Slovanom.

„Samozrejme, že sme chceli vyhrať zlato pred Dušana Pašeka, pre klub, ktorý na korunu slovenského šampióna dosť dlho čakal. O tom sa nemuselo hovoriť, rezonovalo to v každom z nás. Vo vypätých situáciách nerozmýšľate, pre koho hráte, jednoducho túžite vyhrať,“ pripomína viacnásobný reprezentant Slovenska. 

„Vysoká kvalita oboch finalistov predurčovala, že diváci uvidia bomba hokej. Videli. Čo zápas, to dráma od prvej do poslednej sekundy. Oba tímy mali kádre nabité silnými menami, v obrane Košíc korčuľovali viacerí reprezentanti: Jerguš Bača, Dano Babka, Ivan Droppa, Ďuri Kledrowetz, Jano Varholík,“ dodáva bývalý šikovný center. 

Jasno má aj o spornom momente, keď rozhodca Ján Čaprnka neuznal košickému útočníkovi René Pucherovi v predĺžení gól za stavu 2:2. 

„Myslím si, že rozhodol správne. Z jeho pohľadu z rohu klziska cez rameno brankára Čapeka nemohol vidieť puk, tak zapískal. Bol som pri tom, keď vysvetľoval, že v čase hvizdu puk za bránkovou čiarou nebol, čo konzultoval aj s videorozhodcom Antonom Dankom.  Som presvedčený, že aj súperi počuli zapískanie, inak by v priebehu sekundy naskákali na ľad ako my o niečo neskôr. Uznávam, keby to bolo opačne, aj my by sme sa cítili zrejme ukrivdení.“

Kapuša viac mrzeli invektívy funkcionárov, aké zazneli počas vyhrotenej série. „Dušan Pašek si to nezaslúžil. Nepoznám nikoho, kto by s ním nevychádzal. Naštartoval novú éru Slovana, z treťomiestneho mužstva sformoval favorita na prvenstvo. Aj v Európskej hokejovej lige sme dosiahli dobré výsledky. Podanie jeho ruky znamenalo viac ako podpis na papieri. Klobúk dolu pred hráčmi Košíc, že aj keď sme si na ľade nič nedarovali, neznížili sa k podpásovkám.“

Ako vyzerali oslavy? „Ako sa šlo v zápasoch na doraz, tak sa šlo aj v oslavách. Zodpovedali tomu, ako dlho sme čakali na tento zlatý triumf,“ uzavrel Kapuš, v súčasnosti tréner belasej juniorky.

Košičania netajili, že cítili veľkú krivdu. „René Pucher strelil regulárny gól, nech si hovorí kto chce, čo chce, no na tom už nič nezmeníme,“ vraví s odstupom času Milan Jančuška, vtedajší asistent trénera Košíc. Alexander Rezeš poslal pre tím lietadlo. „Podľa neho sme boli majstri my, po prílete do Košíc nám objednal spoločnú večeru v jednom podniku, no k pravej majstrovskej chuti niečo chýbalo. Vynahradili sme si to o rok, keď sme Slovan zdolali,“ dodal Jančuška. 

Zlatá cesta belasých 

Slovan vyhral základnú časť súťaže 1997/98 o dva body pred Košicami. Vo štvrťfinále zdolal Spišskú Novú Ves 3:0 na zápasy (8:1,8:2,6:4), v semifinále Duklu Trenčín 3:0 (5:1, 4:0, 6:3), vo finále HC Košice 3:2, tri domáce stretnutia rozhodol v predĺžení (3:2 pp, 5:4 pp,1:2,1:4, 3:2 pp). 

Majstrovský káder: brankári: Ivo Čapek, Matej Jurkovič, Richard Marko, obrancovia: Matej Bukna, Vladimír Búřil, Radoslav Hecl, Rudolf Jendek, Miroslav Mosnár, Róbert Pukalovič, Ľubomír Višňovský, Sergej Voronov, útočníci: Zdeno Cíger, Adrián Daniel, Marián Horváth, Roman Iľjin, Richard Kapuš, Ladislav Karabin, Ľubomír Kolník, Radoslav Kropáč, Martin Krumpál, Vasilij Pankov, Karol Rusznyák, Róbert Tomík, Jozef Voskár. Tréneri: Ernest Bokroš, Ľudovít Venutti.