Jozef Golonka, žijúca legenda Slovana Bratislava a jeden z najlepších svetových hokejistov svojej doby, sa na Troch kráčov dožil životného jubilea 85 rokov.
Vizitka
(*6. 1.1938, Bratislava)
Z troch zimných olympiád má striebro (1968) a bronz (1964)
Z ôsmich účastí na MS má tri striebra, tri bronzy
Najproduktívnejší hokejista MS 1965
Kráľ ligových strelcov v roku 1961
14 ligových sezón, 330 zápasov, 298 gólov
V reprezentácii odohral 134 zápasov, strelil 82 gólov
Člen štyroch hokejových siení slávy: medzinárodnej, slovenskej, nemeckej a českej
Autor textu: Pavol Komár
Túžil byť leteckým stíhačom, no jeho hviezdnym nebom sa stala ľadová plocha. Mix búrliváka, šoumena, tvorcu, rebelanta, provokatéra a predovšetkým hladného dravca s víťazným srdcom ho predurčil do pozície lídra, miláčika tribún a obdivovaného idolu. Stačí vysloviť Jozef Golonka - a ste v obraze. Nadčasová ikona bratislavského hokejového Slovana i československej reprezentácie, v medzinárodnom kontexte jeden z najlepších útočníkov šesťdesiatych rokov minulého storočia vášnivo ľúbil hokej. Nepoznal stratený puk ani zápas, prehry ho štípali do sĺz. Hnala ho výbušná zmes v každom jeho nerve.
Najväčší kompliment vyslovil Bratislavčan Bratislavčanovi: Ak by si hral v NHL, bol by si takou hviezdou ako Gretzky. Venovanie mu napísal renomovaný hokejový publicista George Gross, člen Hokejovej Siene slávy na obraz, keď gratuloval Golonkovi k šesťdesiatke. Do niekoľkých slov sa zmestil celý hokejový vesmír.
Keď ho Viliam Čech, vyhľadávač talentov, pozval z ulice do mládežníckeho tímu Slovana, ani jeden z nich netušil, že siahol po budúcej hviezde.
„V noci som nespal, len aby som nezmeškal tréning,“ spomína na ospalé vstávania o piatej. Prebral ho budík a otcovo súrenie: poď, lebo zmeškáš. Za snom sa patrí ísť za slnka i v hromoch-bleskoch.
„Mal som dva hokejové vzory. Prvý, ktorého som najprv obdivoval a neskôr som mal česť proti nemu hrať, patril k najväčším ruským legendám - Vsevolod Bobrov. Na chrbte mal devinu. Mal som osemnásť, a tak som ho zrazil, že som z obavy, že ma zmastí, trielil na striedačku. Edo Gábriš mi vraví - ty si ho nezbodyčkoval, ty si ho prerezal ako žiletka! Odvtedy mi prischla táto prezývka. Druhý vzorom bol Gordie Howe, takisto s deviatkou. Ten hral v päťdesiatke so svojimi synmi.“ A tak si dres s číslom deväť prisvojil aj Golonka - hokejový James Bond 009.
K športu ho viedli rodičia. „Vyrastal som v skromných podmienkach. Bývali sme štyria v jednoizbovom byte na Prešovskej ulici. Mama robila v šatni na klzisku a na kúpalisku, otec pracoval v plynárňach, aktívne hrával futbal. Staršia sestra Júlia sa stala majsterkou Československa v krasokorčuľovaní. Mama mala ideu, aby sme utvorili so sestrou pár, no prerástla ma o hlavu, nič z toho nebolo. Osvojil som si však výbornú techniku, korčuľoval som od piatich rokov. Prvé korčule mi otec kúpil od Karola Faka - maličké kanadky, priskrutkované na obyčajných bagančiach.“
U saleziánov v spoločnosti rovesníkov z chudobnejších rodín, ochutnal športovú všehochuť, záľubu našiel aj v športovom modelárstve. „Dodnes je to moje hobby, ovládam všetky typy lietadiel - bojové aj dopravné,“ podotkne s iskrou v očiach. Lenže - bolo sa treba rozhodnúť. „Chodieval som na kurty zbierať loptičky pánom doktorom, docentom, profesorom, aby som si zarobil nejaké korunky a mal na kino. Tam ma objavil Janko Pramník a začal sa mi venovať. Na tenis som mal väčší talent než na hokej, ale keď do Londýna na Wimbledon cestoval namiesto mňa Čech Jelínek, na tenis som zanevrel. Po tom, čo som vyhral 34. ročník Pardubickej juniorky - vo finále som vyprášil Jelínka v požičaných trenírkach - som raketu zahodil a začal dýchať pre hokej. Neznášal som krivdu, vždy som si povedal svoje. Neraz som sa popálil, no neuhol som, ak šlo o správnu vec.“
Tenisové zručnosti zúročil na ľade. „Získal som švihovú silu, nemusel som dvíhať činky, sily som mal ako býk. Doma som večer trénoval so špeciálnou gumou. V Matadorke z nej robili tesnenia do tankov. Naťahoval som ju v rôznych polohách. Bol som útly, súperi boli vyšší a robustnejší, no ja som bol rýchlejší a vrtkejší.“
Prvé sústredenie s A-mužstvom šikovného mládenca povzbudilo. „Bývali sme na poschodových posteliach v ubytovni na zimnom štadióne - holubi hore, mazáci dole. K Wallnerovi sme chodievali pešo na obed.“ Po sústredení poslali mladíka späť do dorastu, v januári 1955 prišiel rozhodujúci zlomový moment.
„Dorastenci sme mali voľné vstupenky na céčko. Zrazu sme počuli z rozhlasu: Golonka, Čapla a František Gregor, dostavte sa do kabíny Slovana. Čo sme vyviedli? - pýtali sme sa navzájom. Keď nám oznámili, že od zajtra sme v prvom mužstve, od radosti sme skoro odpadli.“ Bažanti sa už v mladom veku stali oporami, korčuľovali v ústrety znamenitej kariére – v klube i v reprezentácii.
Na premiérový zápas nastúpili s rozbúšeným srdcom proti ZJŠ Brno - a každý gólom prispel k obratu z nepriaznivého stavu 2:4 k víťaznému na 5:4. Sľubný rozbeh pridupľovala pozvánka do reprezentácie na prípravný zápas do Švédska.
„Tam som si otvoril strelecký účet v národnom tíme. Náhodne – od obrancu Stolza sa odrazil puk do siete! Tešil som sa prenáramne.“ O Golonkovi zrazu písali ako o novom objave, lenže namiesto pokračovania v najcennejšom drese prišiel dištanc pre nedisciplinovanosť.
„Starší spoluhráč mi naznačil, aby som mu odniesol vak do lietadla. Odneste si ho sám, ja mám dosť svojich vecí, ja mu na to. Áno, bol som dosť divoký, mal som nejaké maléry, no nie vždy mojou vinou.“
Netajil, že bol drzý aj voči starším. „Pri futbale počas tréningu na škvare som pri spracovaní lopty inkasoval prudký úder do chrbta. Odrená koža mi krvácala, tak som spoluhráčovi-reprezentantovi jednu ubalil. Incident sa dostal až na hokejovú sekciu do Prahy, vyslovila mi pokarhanie. Mňa viac mrzelo, že spoluhráči sa postavili na stranu skúsenejšieho - či si to vraj ten zasran dovoľuje...“
A keď ho neprijali na bratislavskú telovýchovnú fakultu – „skúšky som spravil“ - vzal otcov baloňák, sadol na vlak a v Prahe na Strahove sa hlásil v Dukle. Krátko na to ju prevelili do Jihlavy. „Rád na to spomínam, aj keď ma trikrát dali do basy, zišla sa tam skvelá partia.“
Jaroslav Walter, ďalšia osobnosť belasých – už nie je medzi nami - to pred rokmi potvrdil: „Jožo bol mojím mazákom. V tom čase sme už hrali za levíčatá. Po prvej tretine sme so sovietskymi rovesníkmi prehrávali 0:2, Jožo v kabíne vystrájal: ja sa na to... veď viete, čo. Jednu rukavicu šmaril do jedného kúta, druhú do druhého. Tréner Pittner ma v druhej tretine poslal ku Golonkovi. Dali sme tri góly, vyhrali 6:3. Keď som s ním hral istý čas v Slovane, za štvrtinu súťaže som strelil pätnásť gólov - väčšinou z jeho zamatových prihrávok. Nikdy do puku neudieral, vláčnym pohybom hokejky ho poslal tam, kam chcel. Korčuľoval s bradou hore, len mrkol - a už som dostal presný pas do jazdy,“ charakterizoval spoluhráča jeho súputnik.
Po základnej vojenskej službe sa vrátil do Slovana, hoci ho vehementne lanárila pražská Sparta. „Kvašňáka milujú futbaloví fanúšikovia, teba budú hokejoví,“ lákal ho Vladimír Zábrodský aj s tučným balíkom bankoviek. „Otec bol rezolútne proti. Dolámem ti nohy, ak pôjdeš do Prahy. Rozhodol, že som opäť obliekal dres Slovana. Funkcionári mi sľúbili za návrat byt aj nábytok, no zariadenie som si napokon zaplatil sám...“
Augustín Bubník odohral v Slovane štyri roky, keď sa Golonka vrátil z jihlavskej Dukly.
„Nemal problém volať ma Dedo, ako ma prezývali starší spoluhráči. Rýchlo zapadol do mužstva - a po krátkom čase ho aj dirigoval. Najlepšie ho asi vystihuje prívlastok - nebojácny provokatér,“ uviedol legendárny český reprezentant.
A Jaroslav Michl sa aj po rokoch schuti zasmial, keď si spomenul na zápasy v Plzni. „Len čo sme nastúpili, už hľadisko skandovalo: Vítame partu holomkov na čele s Jožom Golonkom. Keď som sa na Jóžiho pozrel, už to s ním šklbalo. Lepší doping dostať nemohol. Vedel som, že domácim sa pomstí gólmi a prihrávkami na ne. Z prihrávok sa tešil rovnako ako z gólov.“
Svätá pravda. V sezóne 1959/60 sa Golonka so spoluhráčom Jánom Starším naťahovali o ligovú streleckú korunu. Získal ju Starší za 26 gólov. „Nepovažoval som sa za kanoniera, viac ma bavilo tvoriť hru, vymýšľať. Opave sme doma nasúkali pätnásť, Jano viedol streleckú tabuľku, ja som bol tretí, zaostával som o dva góly. V tom zápase som mu prihral na štyri. Naučenou fintou som elegantne vytiahol brankára a po očku som sledoval, kým sa Jano prirúti k bránke a posunul som mu puk do čistých šancí. Nedali sa nepremeniť.“
To už belasí patrili k špičke najvyššej súťaže. Vedenie klubu posťahovalo šikovných slovenských hokejistov z českých klubov. Karola Faku a Laca Horského z Tankistu Praha, Jančušku z Chomutova, Jula Černického z Brna, Zábojníka z Krídiel vlasti, Bereka, Bártu a Čaplu z Jihlavy. „Sformovalo sa jadro moderného Slovana, postupne prichádzali mladší hráči,“ približuje Golonka, jeden z lídrov i neskorší kapitán.
Doma ho velebili, vonku mu nadávali - býval ústrednou postavou diania i iskrenia na ľade. Popularitu mu v dobrom mohli závidieť i dnešní youtuberi a influenceri.
V roku 1961 sa Golonka stal s 35 gólmi kráľom strelcov (s Vladimírom Pantůčkom), no majstrovský titul, po ktorom jeho generácia tak túžila, bol pre takmer večne druhý Slovan zakliaty. Pre viacnásobného korunného princa („už sa nám ten prívlastok prejedal, boli sme naň alergickí...“) viselo zlaté hrozno privysoko... V sezóne 1961/62 po ňom siahal, no neochutnal ho.
„Dodnes ma to náramne mrzí. Viedli sme tabuľku, prišla k nám chrípkou zdecimovaná Sparta. V kabíne som počúval - dáme im desať! Hovorím - chlapci opatrne, len aby sme po zápase neplakali. A tak sa aj stalo! Hoci sme hrali na jednu bránku, nevedeli sme prekonať Slováka Záhorského. Prehrali sme 1:2, Vlado Dzurilla dostal od Standu Neveselého poťagól z polovice klziska. Za celú tretinu nešla naňho poriadna strela, a náhodná mu spadla cez rameno do siete... Ale zasa – Vlado nám fantasticky vychytal viaceré zápasy, bol športový multitalent, nemôžeme naňho povedať krivé slovo. Jedna jeho chybička nás však stála titul. Vonku nás potom rozhodcovia rezali, a keď som vzbĺkol, vyfasoval som stopku na niekoľko zápasov. Skončili sme dva body za veľkým rivalom RH Brno,“ povzdychne si.
Trénerský stratég a lišiak Ladislav Horský vymyslel silnú zbraň. Útok Starší, Golonka, Černický patril v ich ére k najnebezpečnejším. „Laco Horský bol v tej dobe neprekonateľný, metodikou predbehol dobu. Na nátlakovú hru, ktorú nám vštepoval, vtedy ani neexistoval anglický ekvivalent,” zdôrazňuje Žiletka.
„Jožo dával hre myšlienku, Jano Starší zakončoval, ja som mal na starosti čiernu robotu," priblížil deľbu práce Július Černický. „Jožo bol pán hráč i neuveriteľný motivátor. Kabínu vedel tak vyburcovať, že aj keď sme prehrávali, ešte sme do toho kopli. A takto sme najmä jeho zásluhou neraz zvrátili aj zdanlivo stratené stretnutia. Niekedy to prehnal - len preto, že prehru si nikdy nepripúšťal,“ podotkol Černický.
Kde Golonka najradšej hrával mimo Bratislavy?
„Všade. Vždy mi nadávali do ušatých. A keby vedeli, že tým lepšie budem hrať a budem divokejší, asi by boli ticho. Najradšej som mal Prahu, miloval som ju. Keď sme hrali proti Sparte, bol som ušatej, keď za národný tím, hľadisko mi aplaudovalo. Rád som hral aj v Plzni, Ostrave i Litvínove. Všade som mal priateľov z reprezentácie.“
O Jozefovom pute k Slovanu svedčí aj úsmevno-boľavá historka takmer s detektívnou zápletkou.
„Pred domácim zápasom proti Chomutovu som si vriacim čajom obaril nohu. Prehrávali sme, prehovorili ma, aby som v poslednej tretine nastúpil. Vyhrali sme 5:3, no potom som ležal v nemocnici s infekciou. A z lôžka som utiekol na stretnutie do Českých Budějovíc. Sestričky som uprosil, aby ma neprezradili. Vilo Čech mi doniesol teplákovú súpravu, v šesťstotrojke sme upaľovali do Prahy, tam som presadol do druhého auta. Vysoko sme vyhrali, v noci sme sa vrátili. Ráno na vizite profesor Čársky s novinami v rukách čítal, že Golonka bol najlepší v zápase - vraj ako sa tak mohli pomýliť. Tak vyzerali moje záchvaty mladosti. Dnes nad tým len krútim hlavou, čo som povystrájal. Aj so zraneniami som chodil do každej bitky, čo mi dnes telo poriadne vyčíta. Mám 305 stehov, niekoľkokrát ma operovali.“
„Ak by som mohol vo svojom živote niečo zmeniť, asi by som skúsil ostať v zámorí. Ako sa tam uplatnil Stan Mikita, tak by sa tam uplatnil aj Jožo Golonka. Pripravovali sme sa aj v lete, keď Kanaďania hrali golf. Málokto si uvedomí, že my sme otvorili ďalším generáciám cestu do zahraničia. Keď sme hrali v zámorí a dostával som ponuky, vždy som sa vrátil domov. Prvý raz ma oslovilo Toronto v roku 1960 počas zimnej olympiády v Squaw Valley. Vtedy sa to považovalo div nie za protištátnu činnosť. A dnes, keď nejaký náš hráč v NHL prihrá na gól, je z toho veľké haló. Otec by ma zabil, keby som ostal v Amerike. Prízvukoval mi: tu si sa narodil, tu si sa naučil hrať hokej, tu ostaneš i umrieš! Staval som dom, mal som tu rodičov. Už 21-ročný som sa oženil, manželka čakala dieťa, emigrovať som nechcel,“ vraví na citlivú tému.
Ďalšou nesplnenou túžbou ostala zlatá korunovácia. Nedočkal sa jej v klube ani v reprezentácii. Škrie ho to stále, v zlomových chvíľach bola proti žŕdka. Keby sa puk odrazil do bránky... Na keby sa však nehrá, Golonka to dobre vedel, aj preto má ťažké srdce na politikov.
„Dvakrát ma pripravili o najcennejší kov. V roku 1962 som mal životnú formu. Švédov sme v Prahe roztrhali, Sovietom sme v príprave na majstrovstvá sveta naložili osem. Hokejisti NDR však nedostali do USA víza, a tak socialistické krajiny šampionát bojkotovali. Mali sme vynikajúce mužstvo, jedno z najlepších, v akom som hral. V roku 1969 mala svetový šampionát hostiť Praha. Medzinárodná hokejová federácia sa po okupácii Československa obávala neprístojností, a tak šampionát preložila do Švédska. Rusov sme dvakrát zdolali - 4:3 a 2:0 - ale ani to nestačilo na titul. Švédsku sme podľahli 0:1, za stavu 0:0 mi neuznali gól - vraj pre postavenie v bránkovisku. Zo záberov, ktoré získala Česká televízia, bolo vidieť, že som v bránkovisku nestál... V závere som trafil žŕdku... Bol to môj posledný zápas v reprezentácii.“
A tak si majstrovské oslavy vychutnal v pozícii trénera: k titulu priviedol nemecké tímy SC Riessersee (1978) a Kolín nad Rýnom (1984). Trénoval aj bratislavský Slovan (1985-1988) i slovenskú reprezentáciu (1996/1997).
Čo mu dalo pôsobenie v Slovane?
„Ja to mám zosumarizované tak, že Slovensko mi dalo veľmi veľa. V mojej ére bol predstaviteľom hokeja na Slovensku Slovan. Veľký hokej začal hrať, keď som ako bažant prišiel do tímu s osobnosťami ako Bollardt, Benčič, Fako, Fábry, Černický, Jančuška, Jendekovci, Zábojník, Valach, Stano... Títo hráči ma naučili, ako sa mám správať, ako mám spoločensky vystupovať. Boli to vzdelaní ľudia, stali sa pre mňa vzormi. To mi dal Slovan. Olša, vodič električky, vedel perfektne súperovi odobrať puk, tak som si to osvojil. V kabíne mi Fábry hovorí: tu sú moje tri vešiaky, vedľa je tvoj. Na to prišiel z druhej strany druhý staršina a vraví to isté: nieže na tieto tri vešiaky niečo zavesíš... Mal som jeden a bol som rád, že som mohol medzi nimi sedieť. Spočiatku som im vykal, neskôr mi dovolili, aby som im tykal. Bez týchto skvelých hráčov a ľudí by som sa nestal veľkým hokejistom.“