Dňa 17. októbra uplynulo 90 rokov od narodenia člena siene slávy IIHF, ale aj siene slávy slovenského a českého hokeja doc. Jána Staršieho. Bol to vynikajúci hráč a možno ešte lepší tréner a hokejový odborník. Zbierka jeho úspechov je nevídaná. Zomrel v roku 2019 vo veku 85 rokov.
Vizitka
*17.10. 1933, Sokolče
Bývalý obávaný útočník a čs. reprezentant. Podstatnú časť kariéry odohral v bratislavskom Slovane, v sezóne 1959/1960 sa stal kráľom strelcov federálnej ligy s 26 gólmi. Celkovo strelil v najvyššej súťaži za 14 sezón 267 gólov a odohral viac než 300 zápasov. V čs. reprezentácii odohral 73 zápasov, strelil 29 gólov. Ako hráč má zlato z ME 1961, striebro z MS 1961, bronz z MS 1959, 1963. Hráčsku kariéru ukončil v roku 1966, trénerskú začal na striedačke Bayernu Mníchov. V rokoch 1968 až 1974 obsadil so Slovanom štyrikrát druhé miesto. Čs. reprezentáciu viedol v rokoch 1973-79 a 1985-1988, získal s ňou zlato na MS 1976, 1977, striebro na ZOH 1976 a štyroch MS. K titulom majstrov Nemecka doviedol tímy SC Riessersee (1981) a SB Rosenheim (1989). Je členom štyroch siení hokejovej slávy: medzinárodnej IIHF, slovenskej, nemeckej a českej. Štvrťstoročie pôsobil na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2003 mu prezident SR udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.
V priezvisku má hviezdu, z dnešného pohľadu ňou bol, ale necítil sa tak. Hokejová šatňa - ako ktorákoľvek v kolektívnom športe - ponúka pestrú sociologickú vzorku: majstri, robotníci, technici, právnici, študovaní, neštudovaní, beťári, askéti, slobodní, ženatí, atď. V pestrom mixe patril elegán Ján Starší k vedátorom. Na zaujímavú a úspešnú hráčsku kariéru prirodzene nadviazal ešte pôsobivejšiu trénerskú, pedagogickú i poradcovskú.
Ozdobil ju medzinárodným uznaním i zlatom, hoci v najobľúbenejšom Slovane, v ktorého drese odkorčuľoval dvanásť a odtrénoval vyše päť sezón, mu najcennejší kov unikal.
„Za najväčší trénerský úspech považujem titul z majstrovstiev sveta 1976 z Katovíc. Vyhrali sme suverénne s náskokom šiestich bodov pred Sovietskym zväzom. Vtedy sa prvý raz zúčastnili na svetovom šampionáte aj profesionáli z USA. V tom období sme neraz zdolali aj Sovietov, čo bolo predtým nemysliteľné,“ vravel o vrchole svojej trénerskej práce.
A pridal aj najsilnejší hráčsky zážitok.
„Na zimnej olympiáde v Squaw Valley 1960 som bol vlajkonosičom československej výpravy. Silné dojmy som prežíval aj počas prvého zájazdu do Kanady. Rád sa vraciam aj k majstrovstvám sveta 1961 vo Švajčiarsku. Zdolali sme Sovietov 6:4, dal som dva góly. S Kanadou sme remizovali 1:1. Titul získala vďaka lepšiemu skóre, my sme sa stali majstrami Európy. Tam som dosiahol svoj najväčší úspech.“
Už možno čerpať len z jeho bohatých spomienok, do večnosti odišiel vo veku 85 rokov v polovici apríla 2019. Nie z každého vynikajúceho hráča a reprezentanta sa stane aj rešpektovaný tréner, no rodák zo Sokolčí (ako Stan Mikita), obce, ktorú zaliala Liptovská Mara, je toho svetlým i nasledovaniahodným príkladom.
„Je pravda, že so Slovanom federálny titul nezískal, viackrát siahol na striebro ako hráč i tréner, no mal významný podiel na korunováciách belasých v najvyššej slovenskej súťaži. Pred každou sezónou sme veľa debatovali o zložení mužstva i taktike. Vážil som si každú jeho radu. Viem, že aj tréner Miloš Říha čerpal z jeho myšlienok. Žiaľ, obaja už nie sú medzi nami. Nezmazateľne sa zapísali do klubovej histórie. Pandémia nám v tejto sezóne nedovolila zorganizovať turnaj pomenovaný po Jánovi Staršom. Veríme, že v nasledujúcej sezóne ho už pripravíme. Aj takto si chceme uctiť jeho pamiatku,“ uviedol Maroš Krajči, generálny manažér bratislavského klubu.
Strih od konca na začiatok. Krátko po Jánovom narodení sa rodina Starších presťahovala do Liptovského Mikuláša. Na dohodenie kameňom od domu sa plazil Váh, na skok bol mikulášsky zimný štadión. Ľad prirodzene lákal, korčule patrili k základnej výbave malého Janka i jeho o rok staršieho brata Jaroslava.
„Korčuľovať som sa učil na kvintovkách, pripevňovali sa kľúčikom. Vyrastal som na prírodnom ľade - na zamrznutom Váhu alebo na kúpalisku. Neskôr som zdedil po staršom bratovi kanadky. V pätnástich som už hrával za prvé mužstvo Iskry Liptovský Mikuláš. Pamätám si, že raz sme hrali proti Vrútkam, vyhrali 42:0 a ja, 16-ročný chalan, som strelil pätnásť gólov. Odvtedy sa ľadový hokej stal spolupútnikom môjho života,“ priblížil svoju športovú voľbu.
„Zároveň som hral futbal, basketbal - a v stolnom tenise som sa stal dorasteneckým majstrom Slovenska. V miešanej štvorhre som so spoluhráčkou získal titul majstrov Československa! S partiou rovesníkov sme športovali, čo sa dalo. Hokej ma však vábil najviac,“ zdôraznil.
Ako sa dostal talentovaný útočník do Bratislavy? Výber Žilinského kraja vyhral turnaj, zdolal aj Bratislavu. Šikovného mladíka si všimol Michal Polóni, veľká osobnosť vtedajšieho Slovana: tréner, skaut, riaditeľ zimného štadióna, organizátor v jednej osobe. Dnešným pohľadom špičkový manažér, hoci v tých časoch sa takýto názov nepoužíval.
„Keď sa dozvedel, že prídem študovať do Bratislavy na Vysokú školu pedagogickú, siahol po mne. V Slovane som stihol éru Doda Reimanna, Ema Fábryho, Alfréda Bollardta. Na ňu nadviazala koncom päťdesiatych rokov ďalšia silná generácia - s Lacom Horským, Karolom Fakom, Julom Černickým, Rastislavom Jančuškom, z väzenia prišiel aj Gusto Bubník.“
Formoval a sformoval sa kvalitný Slovan s viacerými výraznými osobnosťami.
Urasteného krídelníka si v omladenom tíme belasých všimol pražský Spartak Sokolovo (dnešná Sparta). Hodil udičku, veď študovať sa dalo aj v stovežatej, čo šlo zariadiť - a pytačky mu vyšli na prospech oboch. „Istý čas hral na krídle so mnou. Starší bol príjemný a študovaný chlapík. Človek s ním musel trochu diplomaticky. Bol dobrý korčuliar, no niekedy mi pripadal trochu zasnene. Možno myslel na slovenskú nezávislosť,“ uviedol vo svojich pamätiach legendárny Vladimír Zábrodský.
„Na fakulte v Bratislave i v Prahe mi vychádzali v ústrety. Kombinácia vysokoškolského štúdia s hokejom sa dala zvládnuť, ale vedľajšie rozptýlenia boli tabu. V Prahe som býval v učilišti vedľa hotela Paríž, aby som to mal blízko na fakultu i na zimný štadión. Tam som ukončil vysokoškolské štúdium. Herne i ľudsky som dozrel, život v Prahe ma zocelil. Potešilo ma, že si ma skúsený Zábrodský vybral do svojho útoku. V prvom roku môjho pôsobenia v Spartaku som strelil viac gólov než on,“ citovali jemnú hrdosť slovenského krídelníka české médiá.
Premiéry na svetovom šampionáte sa dočkal v roku 1958 v Nórsku. „V mužstve som bol jediný Slovák," podotkol Starší. V ďalšom roku, na domácich majstrovstvách sveta 1959, ktoré hostila aj Bratislava, ich už bolo viac.
Pod vedením ambiciózneho a progresívneho trénera Ladislava Horského, skvelého odborníka, ktorý prerástol dobu, začal Slovan napredovať. Horský si odvážne, takpovediac z večera do rána sadol do kresla bezprostredne po ukončení hráčskej kariéry. Do žíl omladeného tímu pumpoval nátlakovú hru, postrachom súperových obrán sa stal útok Starší, Fako, Černický, ktorý to hral technicky. Lipták, Bratislavčan, Tatranec - podľa regiónu, odkiaľ pochádzali, si sadli akurátne.
„Do Slovana sa postupne vrátili hokejisti, ktorí po vypadnutí z prvej ligy, prípadne z iných dôvodov, odišli do českých klubov. Starší z vysokoškolského štúdia z Prahy, Karol Fako z pražského Tankistu, ja z Brna, kam ma spod Tatier dotiahol tréner Farda,“ približuje Július Černický. V produktívnom triu hral stiahnuté ľavé krídlo.
„Jano bol pravák, mal atletickú postavu a nos na góly. V pravú chvíľu sa objavil na správnom mieste, bol efektívny. Ja som sa staral o čiernu robotu, prihrával spoluhráčom do šancí a oni ich premieňali. Netrvalo dlho - a dostali sme pozvánku do reprezentácie. Aj s Jožom Golonkom, ktorý v našom slovanistickom útoku na poste centra vymenil Karola.“
Bratislavské mužstvo začalo výdatne konkurovať najsilnejším českým. „Malo to však jednu chybičku krásy - za našej éry sme nezískali majstrovský titul,“ povzdychol si Starší aj sebakriticky.
„V sezóne 1961/62 sme viedli tabuľku. Stačilo nám doma zdolať pražskú Spartu. Prišla v oklieštenej zostave, v bránke chytal Slovák Záhorský. Aj ja som šiel sólovo naňho, ale bez gólového efektu. Prehrali sme 1:2, Vladovi Dzurillovi na prekvapenie všetkých prepadol nahodený puk do bránky.“
Černického aj s odstupom rokov mrzí, že prišli o deväťbodový náskok. „Mysleli sme si, že Sparta už pri nástupe prehráva o tri góly. Vypomstilo sa nám to - a zlato odplávalo dolu Dunajom...“ Slovanisti deväť ráz postriebrili jeho hladinu, zlaté vlnky mu spenila až družina okolo bratov Šťastných - opäť pod taktovkou prísneho mága Horského.
Belasí však pestrou útočnou hrou vypredávali domáci štadión jedenásťtisícovými návštevami, zápasy sa stávali kultovou záležitosťou. Starší o tom vedel svoje.
„Keď som bol hráč a neskôr tréner, so Slovanom žila celá Bratislava a kultúrna obec zvlášť. Fungovala žičlivá reciprocita. Speváci Tóno Baláž, Dušan Grúň a najmä Karol Duchoň prišli aj do kabíny, Karol s nami neraz cestoval aj na zápasy vonku, spieval nám v autobuse, staral sa o dobrú náladu. S viacerými sme boli osobní priatelia. Herci zo Slovenského národného divadla i Novej scény pravidelne navštevovali naše domáce zápasy. Sedeli nad našou striedačkou. Keď som šiel striedať, často sa nám stretávali pohľady. Priženil som sa do umeleckej rodiny, profesor Juraj Haluzický bol dekan Hudobnej fakulty VŠMU. S manželkou Zorkou, reprezentantkou Československa v basketbale, sme hercom opätovali návštevy - chodievali sme do divadla. Aj oni, aj my sme mali vďačných divákov.“
Patrilo sa aj odreagovať od hokeja - a Julo Černický pripomenie vzácne chvíľky počas decentných posedení pri vínku v Savoyke, kde si šli z času na čas zatancovať s manželkami. „Na parkete sme len tak drncali, ako sme vedeli. Jano bol spoločenský človek, nepokazil nijakú zábavu. Veľmi dobre hral aj tenis, trikrát týždenne sme na fakulte mastili debla - a to veru boli zápasy o život.“
Obrazne: viacnásobný bratislavský korunný princ Starší sa stal kráľom s československou reprezentáciou a zároveň prvým Slovákom, ktorý ju viedol. S Karlom Gutom utvorili skvelú dvojicu. Národný tím pod ich vedením prežíval zlaté časy: získal dva tituly majstrov sveta s (1976, 1977), päťkrát striebro, z toho raz na zimnej olympiáde. K výstavnej bilancii patria aj skvelé výkony na prestížnom Kanadskom pohári 1976. V histórii svieti nezabudnuteľné víťazstvo 1:0 nad domácou Kanadou v jej montrealskom chráme. Najospevovanejšie profistars nevedeli prekonať famózneho Vlada Dzurillu.
„Hokejový zväz ma vybral ku Karlovi Gutovi ako odborníka a úspešného trénera Slovana. Nesmierne som si to vážil, vychádzali sme veľmi dobre. Karel koučoval zápasy, ja som mal na starosti tréningový proces. Dával som si na ňom záležať, bol som prísny a dôsledný. Keď nás kanadská strana požiadala, aby niekto od nás vystúpil na odbornom seminári počas Kanadského pohára, profesor Kostka určil mňa. Prednášal som na tému systém výberu a prípravy československej reprezentácie. Hovoril som o tom, že jej sila spočívala v zohratosti dvojíc a trojíc. Snažili sme sa zachovať silné klubové väzby obrancu Pospíšila s útočníkom Novým, Bublu s Hlinkom, súčinnosť pardubického útoku. Prednáška trvala asi hodinu, prišlo približne osemdesiat záujemcov. Tlmočil mi bratislavský rodák George Gross (od roku 1985 člen Hokejovej Siene slávy), renomovaný kanadský novinár,“ uviedol pre médiá po návrate zo zámoria.
Naznačil aj tajomstvo úspechu: „Mali sme vynikajúce mužstvo. V Příbrame nám pripravili užšie klzisko so zaoblenými rohmi. Počas sústredenia vo Vysokých Tatrách sme hrali modelovaný zápas s Popradom. Domáci mali o hráča viac, tak sme si zvykali na prehustený priestor, kombinácie v ňom i častejší fyzický kontakt. Splnilo to účel.“
Trénerskú dvojicu Gut, Starší výstižne charakterizoval v Lidových novinách brankár Jiří Holeček: „Zatiaľ čo pán Gut pôsobil vážnejšie, až by som povedal, že suchársky, Jano Starší bol skôr kamarátsky, rád sa porozprával, javil sa ako jeden z nás. Gut ho musel držať skrátka. Napríklad si s nami posedel, dal si dva deci vína. Gut ho vzápätí zavolal, že idú do izby a odviedol ho preč. Bolo to aj tým, že Starší bol o šesť rokov mladší. My, ktorí sme ho zažili ako hráča, sme mu tykali.“
Starší prízvukoval, že nikdy nebol profesionál - ani ako hráč, ani ako tréner.
„Buď som bol poslucháč v Bratislave alebo v Prahe, potom som sa zamestnal na bratislavskej Univerzite Komenského. Vždy som učil, najprv som bol pedagóg, potom tréner. Keď som pracoval s reprezentáciou alebo pôsobil v zahraničí, vzal som si neplatené voľno,“ vysvetľoval. Pripomenul, že oproti ostatným mal úžasnú výhodu.
„Na najvyššej úrovni som si teóriu overoval v praxi - v Slovane i v národnom tíme. Vývojové tendencie v ľadovom hokeji ma vždy zaujímali, veľa som o nich prednášal. Poznatky som odovzdával pri výchove trénerov. Všetci najvýznamnejší slovenskí - Ján Filc, Július Šupler, Ernest Bokroš i viacerí ďalší boli mojimi študentmi.“
Július Černický v tejto súvislosti pripomenul aj Staršieho pedagogické pôsobenie na hráčov: „Zdôrazňoval nám, aby sme popri hokeji aj študovali a vzdelávali sa, a tak sa mohli po konci aktívnej činnosti v živote lepšie uplatniť. Nie každý mal predpoklady študovať na vysokej škole, ale niektorých presvedčil.“ Potvrdil to aj búrlivák Jozef Golonka, takisto spoluhráč z úderného tria: „Na Staršieho popud som sa stal vysokoškolák a získal titul inžiniera ekonómie.“
Na pohrebe sa so spoluhráčom a blízkym priateľom lúčil parťák z útoku Černický: „Slová šli zo mňa ťažko, veď sme toho toľko zažili. Vedel som, že mal zdravotné problémy, prestal chodiť na hokej. Keď som sa dozvedel, že podľahol zákernej chorobe, hodilo ma to o stenu... Bol to fajn chlap, československý i slovenský hokej pozdvihol ako málokto.“