HLASY Z TEHELNÉHO POĽA

Autori textu: Boris Vanya a Milan Vajda

Príjemný podvečer vážení športoví priatelia, zaujmite svoje miesta, ligové stretnutie sa začína!

Komu patria tieto slová?

Desaťročia boli alebo stále sú neodmysliteľnou súčasťou hokejovej atmosféry na Slovane. Nechýbali alebo nechýbajú takmer na žiadnom domácom zápase. Napriek tomu si mnohí fanúšikovia k nim nedokážu priradiť tvár. Ich poznávacím znamením je totiž - hlas.

Nezabudnuteľný Ferko

František Štamberský je legenda nielen pre hokejových, ale aj futbalových fanúšikov z hlavného mesta. S mikrofónom prežil vyše šesťdesiat rokov! Na Slovane ohlasoval góly Golonku, Nedomanského, bratov Šťastných, Rusnáka, Pašeka aj Cígera.

Pochádzal z Prievozu, venoval sa viacerým športom, bol volejbalový rozhodca. K hokeju sa dostal náhodou, spoza volantu. „Otec si robil autoškolu a inštruktorom bol vtedy známy hokejový rozhodca Michal Bucala. Ten otca presvedčil, že keď rozhoduje volejbalové zápasy, mohol by aj hokejové. Vedel korčuľovať, takže od nápadu k jeho uskutočneniu nebolo ďaleko,“ vysvetľuje Roman Štamberský, Františkov syn a dlhoročný hokejový funkcionár.

Hokej sa stal pre Františka Štamberského doživotnou vášňou. Rozhodoval zápasy Slovenskej národnej hokejovej ligy a keď na Slovane zháňali hlásateľa, spĺňal predpoklady. Vyučený typograf mal kultivovaný prejav a široký rozhľad. „V práci sa zároveň vzdelával. Väčšinu z toho, čo vzniklo v tlačiarňach, noviny či knihy, aj prečítal,“ vysvetľuje syn Roman.

Mikrofónom ovládal aj céčko

Na zápasoch Slovana sa František Štamberský postupne neobmedzil len na oznamovanie trestov či zmeny skóre. Často vycestoval s mužstvom aj na stretnutia u súpera, aby na najbližšom domácom zápase ponúkol fanúšikom svoje postrehy a hodnotenia.

Po cenné rady si zvykol zájsť ku skúseným rozhlasovým reportérom Márii Zavarskej či Gabovi Zelenayovi. Keďže mal celý život blízko k hudbe, k práci hlásateľa pridal aj funkciu dídžeja. „Časom už bol známy a získal si rešpekt publika. Mikrofónom dokázal ovládať aj legendárne céčko, zdroj búrlivej atmosféry. Keď bolo treba, vedel ho upokojiť, alebo naopak, naštartovať. A keď už nestačil jeho hlas, neváhal medzi fanúšikov osobne vybehnúť,“ dodáva Roman Štamberský.

Roky pribúdali, no pán František sa snažil držať krok s dobou. Prihlásil sa na univerzitu tretieho veku a kúpil si počítač, na ktorom si potom chystal svoje typické komentáre.

Aj v dôchodkovom veku bol veľmi aktívny. Neznášal samotu. Rád chodil medzi ľudí a debatoval s nimi. Najviac na športové témy. A o práci hlásateľa, ktorá ho pohltila. „Mikrofón by som nevymenil za nič na svete. Je to môj život,“ zvykol vravieť. So Slovanom sa lúčil až v osemdesiatke, v roku 2006. „To boli časy. V hľadisku 11-tisíc divákov, štadión praskal vo švíkoch a v jeho útrobách dunela pesnička Karola Duchoňa 'Slovan je lepší.' Na to sa nedá zabudnúť. To bola sila,“ spomínal v roku 2019 v rozhovore pre agentúru SITA.

Jeho hlas znel na bratislavskom štadióne aj pred zápasmi majstrovstiev sveta 1992. A nechýbal ani na šampionáte v roku 2011, ktorý hostila Bratislava s Košicami - už nie ako hlásateľ, ale ako dobrovoľník, najstarší zo všetkých. Na starosti mal prevádzku posilňovne na štadióne Ondreja Nepelu. „Chodia sem hráči všetkých tímov, aby sa zregenerovali. Je paráda, vidieť ich tak zblízka,“ pochvaľoval si.

Petržalka do toho!

V 90. rokoch oslovili Františka Štamberského s ponukou na prácu hlásateľa aj z futbalového klubu FC Petržalka. Odvtedy pravidelne chodieval v tradičný nedeľný termín na štadión za Starým mostom. Už vtedy predpovedal mužstvu svetlú budúcnosť a nemýlil sa. S Petržalkou zažil titul v slovenskej lige, pamätné ťaženie v Lige majstrov, ale aj pád, zánik a opätovný návrat na futbalovú scénu.

Pre fanúšikov sa stal priam kultovou postavou, jeho podobizeň dnes nájdete na klubových tričkách. „Nevedel si predstaviť, že by v nedeľu chýbal na zápase a keď naň zo zdravotných dôvodov nemohol ísť, ťažko to niesol,“ vraví syn Roman. S futbalovou Petržalkou vydržal do konca života, na štadióne hlásil ešte tri týždne pred smrťou.

František Štamberský zomrel 14. októbra 2019 vo veku 93 rokov. Za dlhoročnú prácu ho ocenili Zlatý odznak SZĽH, aj Cenou Klubu fair play Slovenského olympijského a športového výboru.

Otec Stanislav

Po Štamberskom sa na niekoľko rokov stal hlasom hokejového Tehelného poľa Stano Gális. Skúsený moderátor a komentátor mal v tom čase za sebou niekoľkoročnú prax v rôznych médiách. Poznali ho poslucháči Rock FM rádia, Rádia Slovensko, komentoval rôzne športy v RTVS aj Digisporte. Medzi športovcami mal prirodzene veľa kamarátov, jeden z nich ho priviedol na Nepelov štadión. „Jedného pekného dňa ma oslovil Robo Pukalovič, či by som neskúsil hlásiť aj hokej. Priznávam, že hokej a štrikovanie som dovtedy nemoderoval. Bola to výzva a som rád, že ‚Džugala‘ ma vtedy ukecal,“ spomína Stano na chvíľu, keď sa dostal k moderovaniu zápasov na Slovane.

Do hlásenia zápasov dal svoj vlastný štýl a kúsok svojho ja. Vadilo mu, že na väčšine štadiónov bolo v tom čase hlásenie nudné, neosobné a anonymné. U Stana Gálisa pri jeho hlbokom charakteristickom hlase a zmysle pre humor a recesiu také byť nemohlo. Do športových stánkov na Slovensku priniesol tak trochu juhoamerický vášnivý štýl zahlásenia domáceho gooooooooolu. Fanúšikov vyzval, aby sa spolu s ním podieľali na zahlásení priebežného stavu, samozrejme vždy s nulou pri skóre súpera. Mira Šatana pri nastupovaní na ľad vždy oslovil „pán“. Otec Stanislav, ako ho prezývali fanúšikovia, sa na niekoľko rokov stal dôstojným nástupcom Ferka Štamberského.

Aj hlásenie má pravidlá

S príchodom Kontinentálnej hokejovej ligy sa do pozície hlásateľa na Slovane dostal Miroslav Čief. „Do Bratislavy som prišiel pred desaťročiami ako vysokoškolák. Zopárkrát sme zašli aj na hokej a už vtedy som pána Štamberského vnímal. Poznali ho generácie fanúšikov. Bola pre mňa česť, že som po ňom mohol prevziať štafetu,“ vysvetľoval v minulosti v rozhovore Miro. Po štyroch sezónach sa na chvíľu zo štadióna odmlčal, ale na svoju stoličku sa vrátil s príchodom Kontinentálnej hokejovej ligy do Bratislavy.

Pozícia hlásateľa nie je jednoduchá. Okrem komunikácie s publikom musí poznať aj pravidlá ľadového hokeja. Rovnako ako ďalší ľudia v boxe časomeračov, aj Miro Čief musel prejsť skúškami zo strany Slovenského zväzu ľadového hokeja. Až po nich si mohol aj oficiálne sadnúť za mikrofón. „Aj hlásenia majú svoje pravidlá a postupnosti. Musíme ich dodržiavať, nemôžeme si nič vymýšľať,“ dodal.

Z boxu časomeračov videl a odhlásil viacero dôležitých zápasov - v KHL i slovenskej extralige. Pred každým zápasom si zvykne predovšetkým dôkladne preštudovať súpisky, aby sa nepomýlil pri výslovnosti mien hráčov. Ak si pri niektorom hráčovi nie je istý, prekonzultuje to s kompetentnými. „Hokej je buď dobrý alebo zlý. Divácky príťažlivý alebo nudný. Je jedno, či ho ponúkajú hviezdy NHL, KHL alebo tie z našej extraligy,“ zakončil.