Autor textu: Boris Vanya

Titul primrzol na bratislavskom ľade, hlásal 14. mája 1975 titulok denníka Smena, keď sa dorastenci Slovana po roku znovu stali šampiónmi Československa. A to ešte nik netušil, že k druhému titulu pridajú do konca desaťročia ďalšie tri!

Sedemdesiate roky minulého storočia priniesli hokejovému Slovanu nielen historický úspech v podobe federálneho titulu, ale aj výnimočnú éru belasej mlade. V siedmich sezónach za sebou sa Slovan iba raz nestal majstrom Slovenska v kategórii starších dorastencov a päťkrát dotiahol úsilie do úspešného konca ako československý šampión.

K skvelým výsledkom priviedla tínedžerov v slovanistických dresoch najmä dvojica trénerov Eduard Gábriš a Miroslav Nitka.

V najvyššej súťaži starších dorastencov hrali v oboch častiach spoločnej republiky mladí hokejisti vo veku 15 až 19 rokov, víťazi národnej ligy sa potom stretli vo finále o titul československého majstra. Hegemóniu českých klubov premiérovo narušili v roku 1973 mladíci z Popradu. Potom už nadišli chvíle hokejových nádejí bratislavského klubu.

Potrebujem hráčov, nie sráčov

„Mal som pätnásť rokov, keď som šiel so starším dorastom na prvý prípravný turnaj do Pardubíc. Niektorí chlapci už boli zarastení, a keď som sa s nimi zrazil pri mantineli, tak som si vravel, fíha to bude iný hokej,“ spomína Marián Bezák.

Ako jediný bol pri všetkých štyroch dorasteneckých tituloch v rade v rokoch 1974 až 1977 (piaty pridali mladí slovanisti v roku 1979).

„V doraste bola silná konkurencia. Veľa miesta tam pre nás - nových a najmladších - nebolo. Keď som prišiel, nevedel som si predstaviť, koho by som mohol vytlačiť a kedy budem hrávať, ale Edo Gábriš to vedel perfektne nastaviť. V každom zápase mi dával pričuchnúť k hokeju. Hral som v každom zápase. Tretinu, dve, ale nikdy nie od začiatku,“ dodáva Bezák.

Pre nižšieho chlapíka na striedačke bolo typické špáradlo v ústach, ruky vo vreckách a bonmoty, na ktoré jeho zverenci s úsmevom spomínajú dodnes. „Potrebujem hráčov, nie sráčov,“ bol jeden z pamätných výrokov Eda Gábriša.

„Bol to veľmi spravodlivý, čestný a charakterný človek. Mal prirodzenú autoritu a veľký vplyv na hráčov. Akákoľvek diskusia s ním sa rýchlo končila. Bol tvrdý, ale milý. Keď sa usmial, ako keby sa na oblohe zjavilo slnko,“ vraví Bezák.

Najlepší z hráčov, ktorí sa formovali v staršom doraste, sa postupne uplatnili aj v áčku. A viacerí z nich si v roku 1979 siahli aj na seniorský federálny titul.

Pôbiš, Klejna, Stanek, Hanták, Warzecha, Černý, Peter Šťastný, Bezák, Anton Šťastný, Norovský, Rusnák, Pašek či Pokovič - aj tí pomohli dorastencom k titulom a neskôr si obliekli slovanistický dres medzi seniormi.

Nielen spoluhráči, aj kamaráti

Dárius Rusnák sa tešil z troch titulov dorasteneckého majstra Československa. „Veľmi rád na tú éru spomínam. Zažili sme vtedy veľa zábavy. Boli sme nielen spoluhráči, ale aj kamaráti. V lete pred tréningom sme sa stretli na Zlatých Pieskoch, tam sme sa kúpali a potom nás autobus vyviezol na Kolibu na tréning,“ vraví bývalý útočník, ktorý v roku 1985 zdvihol ako kapitán československej reprezentácie nad hlavu trofej pre majstrov sveta.

„Naši tréneri boli vtedy aj vychovávatelia. Nie, že by kontrolovali známky, ale dávali nám rôzne rady do života. Veď tam boli už aj chalani, čo chodili za babami.“

Do realizačného tímu slovanistického dorastu, ako by sme ho dnes nazvali, patril aj hospodár Jozef Gažo, lekár Vladimír Korman či vedúci mužstva Gejza Bródy. „Ten mal na starosti aj prísun kalórií a keď sme boli smädní, objednávali sme si preto Bródy kolu,“ dodáva s úsmevom Rusnák a vytiahne aj spomienku na trénera Gábriša.

„Bol pre nás ako otec. Keď zvýšil hlas, vedeli sme, že je zle. Keď ešte hrával za mužov, nevedel poriadne vystreliť, ale ovládal takú fintu, že si pristavil hokejku a silno do nej kopol, takže z toho bola riadna šupa…“

Zajtra si ma neželajte

Vladimír Lukscheider si prezerá takmer päťdesiat rokov staré, zožltnuté novinové výstrižky. Všetko si starostlivo uchováva - fakty vo fascikli, spomienky v hlave.

V sezóne 1974/75 viedol dorastencov Slovana s Miroslavom Nitkom (Gábriš pôsobil ako asistent pri áčku). A niekoľko mesiacov aj sám, keďže Nitku čakala po infarkte vynútená pauza.

„Mladým hokejistom veľmi pomohlo otvorenie tretej ľadovej plochy v Bratislave pred majstrovstvami sveta 1973 v krasokorčuľovaní, vďaka čomu mohli tráviť na ľade oveľa viac času,“ podotkne bývalý obranca Slovana i Košíc a neskôr aj vysokoškolský pedagóg.

Pri pohľade na fotografiu majstrovského tímu mladíkov súka jedno meno za druhým. „Boli to dobrí chlapci,“ vysloví pochvalné slová na adresu zverencov a v talóne má aj zopár veselých historiek.

„Myslím, že sme boli vtedy na príprave niekde v Česku. Prechádzal som sa po hotelovej chodbe a v jednej izbe bolo podozrivo tichu. Boli tam Norovský, Kračalík a myslím, že Ičo Černý. Zabúchal som na dvere a oni nič. Tak im vravím, chlapci otvorte dvere, lebo keď ich vykopnem, budete platiť. Vo vnútri nafajčené, na stole fľaša vína. Odchádzal som so slovami: 'Zajtra si ma neželajte'. Okrem hokeja sme dbali aj na výchovu. Aby sa chlapci zdravili, sňali si čiapku z hlavy, keď niekam prišli, nefajčili. Ja som nefajčiar a nikotín som cítil z diaľky.“

K najväčším súperom o prvenstvo v slovenskej časti dorasteneckej ligy patril Poprad. Platilo to aj v roku 1975. „Keď sme prišli do Popradu, nachystali sme si jednu fintu. Z autobusu vystúpil prvý Peter Šťastný, až za ním po chvíli ja a potom celé mužstvo. Malo to psychologický efekt. Peter posilnil dorast len na kľúčové zápasy sezóny, hral už za áčko a súperi mali z neho rešpekt. Takto sme už pred zápasom viedli 1:0...“

Gažo bol multitalent

Medzi najväčšie talenty Slovana patril aj Viktor Gažo, syn spomínaného Jozefa Gaža, ktorý sa v Slovane roky venoval mládeži. Viktor vynikal v doraste a v mladom veku ho vytiahli aj do A-mužstva. V devätnástich však prehral najdôležitejší zápas, podľahol rakovine.

„Život píše rôzne príbehy. Rovesníkom Petra Šťastného bol aj Viktor Gažo. Nepreháňam, ak poviem, že z hokejových vlastností mal ešte viac ako Peter. Mal sedemnásť, keď ho preradili do prvého mužstva, potom však vykonala svoje zákerná choroba,“ povedal Gábriš v 70. rokoch v rozhovore pre magazín Tip.

„Viktor bol športový multitalent. Darilo sa mu v tenise, futbale, hádzanej i atletike,“ dodá Lukscheider.

Zaujímavým zjavom v kádri Slovana bol Leopold Warzecha. Ten sa narodil v Lipnici neďaleko Nowého Targu v Poľsku. V šiestich rokoch sa presťahoval s rodičmi do Karvinej a neskôr do Bratislavy, kde prešiel mládežníckymi tímami a v troch sezónach si zahral aj najvyššiu seniorskú súťaž. Poľsko uvažovalo o jeho nominácii na MS 1976 v domácom prostredí, ale reprezentačný dres si obliekol až o rok neskôr na šampionáte B-kategórie v Tokiu.

Inkubátor na talenty

Tri dorastenecké tituly získal so Slovanom aj brankár Pavol Norovský. „V doraste sa miešal hráčsky koktejl zo štyroch ročníkov, ten systém fungoval ako inkubátor na talenty,“ vraví člen mužstva, ktoré získalo v roku 1979 federálny titul.

„Niektorí chlapci už hrali za áčko najvyššiu súťaž, nasávali mužský hokej a potom tie prvky prenášali na dorastenecké tréningy, kde sme ich hltali,“ dodá.

Šikovní mladíci zo Slovana sa v druhej polovici 70. rokov stali pilierom československej reprezentácie do 20 rokov. Na majstrovstvách sveta v roku 1978 hralo až sedem hráčov z Bratislavy, o rok neskôr šesť.

Dorasteneckí majstri Československa

  • 1974 Tréneri Eduard Gábriš a Miroslav Nitka, súper vo finále ZKL Brno
  • 1975 Tréneri Nitka a Vladimír Lukschaider, súper vo finále Škoda Plzeň
  • 1976 Tréneri Gábriš a Nitka, súper vo finále TJ Gottwaldov
  • 1977 Tréneri Gábriš a Nitka
  • 1979 Tréneri Gábriš - Jozef Houška, súper vo finále Škoda Plzeň
  • 1985 Tréneri Jaroslav Walter a Rudolf Tománek