CÉČKO VLIEVALO SILU, SÚPEROV DESILO

Autor textu: Vojtech Jurkovič

„Spomeniete si občas? Bol to iný svet, že! Dnešný štadión je komfortný, ale súčasná generácia je ochudobnená o to, čo nás na starom zimáku premkýnalo do špiku kostí. Hrdo sa hlásime, že sme deťmi Céčka,“ stretáva sa na extraligových zápasoch dodnes skupinka pamätníkov, ktorá si s obľubou rekapituluje, čo všetko zažili na pamätnej C tribúne zimného štadióna na ulici Odbojárov.

Atmosféra na „Céčku“ prekračovala medze bežných fanúšikov obľúbeného klubu. Jeho organizmus mal spoločné srdce, spontánnu organizáciu, bol prerastený s hráčskou kabínou, fungovala medzi nimi spätná väzba. Navzájom si dodávali sily, či životodarné emócie.

Priestorovo neveľká tribúna strhávala celý štadión s oficiálnou kapacitou 11 800 divákov, na ktorom sa v hľadisku bežne tiesnilo 14-tisíc ľudí, do spoločného nátlaku na súpera. Výsledkom bol nevšedný viacvrstvový zážitok, vyvolávajúci pozitívne vibrácie duší. Znalci dávajú „Céčku“ privilégium medzi zakrytými športovými chrámami sveta.

Efekt neviditeľného fantóma sa na hokeji občas spájal s historickou halou Fórum na ulici St. Catharines v Montreale. Jeho výnimočnosť však konkurenti znehodnocovali skôr so spriaznenosťou rozhodcov, ktorí sa v mekke hokeja chceli zapáčiť vrchnosti.

Bratislavské „Céčko“ vyrástlo zo všeľudového podhubia kreovaného študentskou invenciou, ktorá sa vyplavovala vtipnými riekankami, výzvami, pozdravmi. Prvým nezabudnuteľným chorálom bola objednávka „Venco Banán“, pri ktorej sa celý staručký štadión zjednotene otriasal v základoch. Nešlo vtedy len o želanie „Céčka“, ktoré v tom čas ešte nebolo špecifikované. Nezabudnuteľný kanonier a súčasný člen Siene Slávy NHL v Toronte Václav Nedomanský dokázal objednávku vždy spoľahlivo doručiť. Keď po rokoch Venco prišiel do znovu vybudovanej modernej arény vo funkcii manažéra slovenskej reprezentácie, zostal stáť a dlho sa pozeral na nové sedadlá, listoval v mysli. „Mnohé krásne momenty mi už časom vyprchali z hlavy, ale čosi mi ešte v pamäti zostalo. V Slovane som odohral dvanásť sezón, mali sme výborných fanúšikov, silné mužstvo, ale vždy nám niečo chýbalo - na titul sme v mojich časoch nedosiahli, zväčša sme skončili na druhom mieste,“ vravel pred niekoľkými rokmi pohnutým hlasom rodák z Hodonína žijúci v Los Angeles.

Päťtisíc divákov na rozcvičke

Už na predzápasovom rozkorčuľovaní sa na Tehelnom poli tiesnilo neraz päťtisíc divákov. Legendárny sektor na státie, ktorý sa nachádzal hore za bránkou smerom k tréningovej hale, „skleníku“, mal svoju nepísanú organizáciu. Zväčša študenti si na svoje miestečka na státie prišli sadnúť na betónové územie vyše hodiny pred zápasom, aby si svoj fliačik fanúšikovskej príslušnosti ustrážili a načerpali sily na svoje vypäté výkony. Problematické boli prípadné odskoky na WC, vždy hrozila masová strkanica o uvoľnenú pozíciu.

Céčko stupňovalo počas zápasu fascinujúcu atmosféru, ktorá bola porovnateľná s kotlami tradičných anglických futbalových klubov. Vymýšľali sa nové a nové slogany, z ktorých niektoré prežili na Slovane dodnes. Rodný list Céčka má napríklad kultový mobilizačný pokrik Ciky -caky, ciky-cak, ktorý sa zrazu oživil v ére samostatnej slovenskej reprezentácie. Nápadití fanúšikovia ako prví v Československu priniesli do hľadiska masívne vyhadzovanie papierových konfiet po góle, ktoré sa po prvý raz vo svete objavili o zopár mesiacov skôr na futbalovom šampionáte v Argentíne v lete 1978. „Išlo zväčša o nastrihané kúsky papierikov z novín, občas zaletela na ľad dlhá rolka z mechanických pokladníc. S tými býval väčší problém, ich pozhŕňanie hokejkami samotnými hráčmi si vyžiadalo prerušenie hry,“ vraví bývalý riaditeľ štadióna Jozef Brezina. „Ale zametanie drobných ústrižkov medzi sedadlami nás zamestnalo aj do neskorého večera,“ dodal.

Kanonier Slovana Marián Šťastný sa počas jedného z rozhovorov usmieval. „Rád upratujem ľad po fanúšikoch. Vždy si pri tom uvedomím, ako na nás mysleli už v príprave na naše i svoje predstavenie. Makali sme všetci pre jednu vec. Vytúžený prvý titul pre slovenský klub.“

Dlhoročný riaditeľ zimného štadióna Brezina zažil s „Céčkom“ nielen radosti, ale aj starosti. V roku 1983 počas zápasu Slovan – Zlín (2:1) skupinka alkoholom posilnených mladíkov rozhojdala murované ohradenie zakončené stĺpikmi s ostnatým drôtom tak intenzívne, že múr praskol a čiastočne sa zosypal na úseku niekoľkých metrov. Ľudia z vrchných sedadiel sektora na sedení utekali v panike, zápas sa musel prerušiť. V sektore „Céčka“ zostala masa ľudí. Hrozil jej zosun dolu. „Bolo z toho niekoľko zranení. Chrbát, lakte a podobne. Na tribúnu bol istý čas pre opravu obmedzený prístup,“ sumarizoval riaditeľ.

Fansektor sa preslávil pohotovou tvorivosťou vtipných, no treba priznať že občas aj vulgárne podfarbených reakcií na dianie na ľade. Prevažovali freneticky skandované jednoslovné výstrely Slovan! Slovan! Kultovou frázou bol pozdrav pre starého Jendeka, otca bývalého reprezentačného brankára Jána Jendeka, ktorého vnukovia „Čendo“ - Rudo a Rastislav pokračovali v hokejovej ceste na postoch útočníka i obrancu. Aj syn nedávneho asistenta trénera Slovana Rudolfa Dominik sa pred dvoma rokmi prezentoval na extraligovej scéne v role útočníka Slovana.

Ich dedka pohybujúceho sa okolo ľadu nezabudlo céčko pozdraviť: „Nech žije starý Jendek.“ Ten im vždy dôstojne zamával malou hokejkou a občas sa snažil vylúdiť aj syčavú odpoveď s chorobou poznačeného hrdla. „Starého Jendeka“ poznali ľudia ako správcu neďalekých tenisových kurtov, ktorý vypomáhal aj na susednom kúpalisku.

„Kanada“ v Bratislave

Vnímavé publikum do svojho repertoáru zaradilo aj hromové „Go Canada Go.“ Bolo to po príchode slovanistickej päťky Černý, Urban - Rusnák, Bezák, Jaško z výberového výjazdu na predolympijský turnaj v Lake Placid v roku 1980. Trojica okolo Rusnáka vysokým forčekingom priklincovala každého protihráča z Brna najkratšou cestou na mantinel tak, že súper sa nevedel vymaniť zo svojho pásma.

„Iste chceli sme ukázať, čo sme sa v Kanade naučili, no zároveň sme boli šťastní, že si po dlhom čase môžeme vychutnať domáci štadión s európskymi rozmermi klziska,“ vysvetlil Rusnák extrémnu pohotovosť a dôraz. Dárius nikdy nezabudne na empatiu Céčka v roku 1981. Slovan vtedy bojoval o návrat zo Slovenskej národnej hokejovej ligy medzi elitu a v domácom súboji s Popradom utrpel kľúčový center vážne zranenie oka. Odtackal sa z ľadu so skrvavenou tvárou. Hneď v nasledujúcom zápase mu Céčko poslalo pozdrav do nemocnice: „Ako sa má Dárius, ako sa má Dárius?“

„Sestričky mi čítali v nemocnici ich odkaz z novinového článku. Bol som dojatý, pomohlo mi to psychicky,“ dobre si všetko pamätá aj po rokoch. Po niekoľkomesačnom liečení sa vrátil Rusnák na ľad vo februári, v apríli už stihol vybojovať bronz s československou reprezentáciou na MS v Helsinkách 1982 v novoobjavenom útoku s Libom a Lukáčom.

Obuvák Jirkovi

„Céčko“ chrlilo roky vtipné bontmoty, pomedzi ktoré sa dostali aj výčiny nespratníkov z iných častí štadióna. Za vhodený pamätný obuvák, ktorý trafil českého rozhodcu Milana Jirku, pykali belasí kontumáciou zápasu a ďalším trestom zákazu vstupu divákom.

Podľa bývalého kapitána Mariána Bezáka, ktorý nosil „céčko“ na drese po odchode bratov Šťastných do Kanady, legendárne Céčko nevzniklo z večera do rána, ale išlo o dlhodobý proces zavŕšený ziskom titulu majstrov Československa v ročníku 1978/79.

„Spomínam si na moju prvú sezónu v Slovane 1975/76. Nehrali sme dobre a úmerné k výkonom boli aj návštevy. Na domáci zápas s Ingstavom Brno prišlo iba 350 divákov a ja som z ľadu počul ako sa moji dvaja bratia počas hry dohadovali, kde sa po zápase stretnú s naším otcom. Tento moment mi utkvel v pamäti, lebo odvtedy chodilo do hľadiska stále viac divákov,“ nosí v hlave detaily Bezák.

Od sezóny 1977/78 sa už začínali ráznym spôsobom presadzovať bratia Marián Peter a Anton Šťastní vďaka svojim výnimočným kombinačným schopnostiam a predvídavosti. Postupne sa k nim pridával aj druhý útok v zložení Miroslav Miklošovič, Milan Mrukvia a Dušan Žiška. Ľudia sa tešili, že uvidia vždy niečo nové, no predovšetkým to, že hráči v drese Slovana na ľade bojovali ako levy.

Mužstvá z celej republiky sa tešili na zážitok hrať v úžasnej atmosfére, aj keď odchádzali domov zväčša s dlhým nosom. Kotol na „Céčku“ sa vyprofiloval na centrum fanúšikovského diania, kde nebolo treba žiadne megafóny. Napriek tomu sa každá rýmovačka rýchlosťou blesku dostala na protiľahlú D tribúnu, ktorá ju pohotovo zopakovala. Ak meškala, Céčko ju súrilo: „Druhá strana, čo je s vami?“.

Nie každý zápas sa vyvíjal podľa predstáv Slovana. Keď prišlo vylúčenie hosťujúceho hráča „Céčko“ burácalo: „Teraz to príde.“. Keď to neprichádzalo, zaznelo z tribún „Okamžite dajte gól.“

Keď Slovanu pískal neobľúbený rozhodca Jiří Adam z Kladna, býval v tvári červený ako mrkva, čo samé o sebe nesignalizovalo jeho rešpekt. Céčko sa snažilo vyhnúť priamej vulgárnosti na jeho adresu tak, že ho pozdravilo: „Mrkva je k…, a Adam je mrkva.“ A vzápätí: „Nech žije Adam.“

Najznámejší pokrik „Slovan je lepší,“ sa neskôr stal predlohou vydarenej hymny, ktorú naspieval nadšený fanúšik Slovana Karol Duchoň na hudbu Vlada Valoviča a text Luboša Zemana.

Lístky na zápasy Slovana sa stali postupne absolútne podpultovým tovarom. V liga vtedy platilo pravidlo, že hostia dostávali od domáceho tímu k dispozícii pred zápasom 25 voľných lístkov. Bežné bolo, že hosťujúci hráči ich vracali domácim, ktorí sa rovnako zachovali v opačnej situácii. V tíme Slovana bolo bežné, že hráči riešili zopár lístkov pre svojich najbližších ešte po rozcvičke. Vyzeralo to tak, že si vyzuli korčule a len v drevákoch vybehli k hlavnej bráne, kde hľadali komu ich odovzdať.

„Keď nás ľudia zbadali, akoby šaleli,“ spomínal Bezák. „Pre mňa bažanta to bol úchvatný pohľad na masu ľudí, ktorá sa tlačila pred bránami v nádeji, že zoženie ešte lístok. Ani po rokoch tomu nemôžem uveriť, že sa tam tlačili naozaj tisíce ľudí bez žiadnej šance dostať sa dovnútra. Pochopil som, že ich napĺňal spokojnosťou aj pocit , že sú blízko diania a chcú nám dať najavo spolupatričnosť s mužstvom. Pre nás hráčov to bol silný imperatív, že pre takýchto fanúšikov sa oplatí nechať na ľade aj život.“

Na jadre v zásade vyspelého osadenstva C tribúny sa dokázali v časoch najväčšej slávy priživiť aj kreatúry, ktoré na jednej strane vyhlasovali, že pre Slovan by obetovali aj vlastný život, ale stvárali také kúsky, ktoré v skutočnosti dokazovali, že by za Slovan predali aj celu rodinu.

Marián Bezák spoznal všetkými masťami mazaného podnikateľa, ktorý rýchlo zistil, že lístky na vtedajší hokej sú naozaj cenný artikel. Po každom zápase stál pred štadiónom a poprosil vychádzajúcich ľudí aby mu dali na pamiatku použitý lístok s čím nik nemal problém. Keď sa mu podarilo zozbierať úctyhodné množstvo vstupeniek, krúžil okolo štadióna a zbieral odtrhnuté ústrižky. Tie potom odborne doma podlepil, prežehlil a počkal si, kým mu opäť sadne vytlačená dvojica na lístku, povedzme Slovan – Kladno.

V časoch keď pred pokladňami štadióna stávali rady od skorého rána, ponúkal ich za symbolickú cenu zákazníkom, o ktorých nikdy nemal núdzu. Vtip bol v tom, že pod falošne zlepený lístok bolo takticky vhodné podložiť desaťkorunáčku, aby sa majiteľ hybridného lístka vyhol zbytočným otázkam usporiadateľov. Aj tu je možné hľadať druhotný dôvod, prečo štadión s oficiálnou kapacitou 10 800 miest hlásil návštevy 14 500 duší. Aj taký bol podľa Bezáka hokej na Slovane.