Slovan mal kvalitu, ktorá vzbudzovala rešpekt

Skvele reprezentoval bratislavský hokej celých trinásť rokov, počas ktorých odohral 544 zápasov a na konte mal 51 gólov. Získal titul federálneho majstra ligy a bronzovú medailu z MS vo Švédsku. Spoľahlivý obranca, ktorému sa neprešmykla ani myš.Ľubomír Ujváry sa v mládežníckych kategóriách dostal do reprezentačných výberov v hokeji, aj vo futbale. Častokrát sa mu stávalo, že musel odohrať dva zápasy za deň.  “Inak sa ani nedalo. V okolí domu som mal hokejový štadión, futbalový štadión, tenisové kurty a plaváreň. Musel som byť športovec. Rodičia, chudáci, ani nevedeli, kde sme. Doma som sa zastavil len na chleba s cibuľou a šiel som športovať daľej.”Keď sa musel definitívne rozhodnúť, vybral si hokej. “Predsa len, ten hokej mi bol srdcu bližší,” spomína Ujváry.  “V tíme, kde som hrával futbal, nebola až taká dobrá partia ako v hokeji.  Spomínam si, že na futbale nám v bráne chytával herec Juraj Kukura. Stále mi ale bola bližšia hokejka a ľad.” Následne sa Ľubomír Ujváry z mládežníckych kategórií dostal až do ‘‘A’’ tímu Slovana. V Slovane začal už ako malé dieťa a pôsobil v ňom do svojich 33 rokov. Pri spomienkach na majstrovskú sezónu ako prvého spomenul trénera Ladislava Horského.“Na pána docenta Horského nemôžem povedať jedno krivé slovo. Bol to výborný tréner, ktorý vedel dopodrobna rozpísať taktiku zápasu. Dokonca napísal aj niekoľko kníh, kde detailne popísal jednotlivé tréningy od žiakov až po A tím. Všetci tréneri, ktorí pôsobili po ňom, sa podľa mňa učili od neho. Jeho súkromie ma nezaujímalo, ale ako tréner bol vynikajúci. Nikdy nám v kabíne nepovedal horšie ako vy ‘’barani’’. Jednoducho to bol pán tréner,” uviedol s rešpektom skúsený obranca.Docent Horský, ako ho nazýval Ujváry, utužoval kolektív už v letnej príprave. “Makali sme v Bulharsku. Štyridsaťstupňové horúčavy a my sme behali s olovenými vestami po horúcom piesku. Stanovil tréningy v rovnakých časoch, ako boli zápasy nasledujúcu sezónu. Nikdy neprišlo k svalovému zraneniu. Boli sme perfektne kondične pripravení. Bratia Šťastní už cez letnú prípravu vyhlasovali, že ideme na majstra. Veľmi sa mi to páčilo.”Slovan ChZJD ukazoval svojím protivníkom svoju silu už od začiatku majstrovskej sezóny. “Boli sme vo veľkej pohode. V niektorých stretnutiach bolo vybavené už po dvoch tretinách. Pred treťou tretinou vládla v kabíne pohoda a silnejší obrancovia z nášho tímu sa mohli sústrediť na zastrašenie súperov inak ako hokejovými zručnosťami. Urobili si taký rešpekt, že súperi prestali chodiť k mantinelom,” spomína s úsmevom na tvári.Ľubomír Ujváry pôsobil v Slovane spolu s Jozefom Bukovinským 12 rokov. V majstrovskej sezóne spolu s bratmi Šťastnými vytvorili najsilnejšiu päťku ligy, ktorá nastrieľala súperom 117 gólov. “Hviezdna pätorka, hviezdna pätorka,” pousmial sa Ujváry. “Jožo Bukovinský sedel v šatni po mojej pravej strane. Ja som mu väčšinou pomáhal navliekať gumičky do tých jeho povestných okuliarov. Pri hre ho to neobmedzovalo, avšak často pri tvrdších stretoch so súperiacimi hráčmi si poranil obočie alebo okolie očí. Dosť často ho potom zašívali. Rozdelil nás napokon tréner Walter, ktorý v letnej príprave poslal 5 hráčov preč a ja som bol jeden z nich.” Bývalý obranca Slovana si nevedel vynachváliť prácu bratov Šťastných na ľade. “S pánom docentom Horským sme každé dopoludnie aspoň pol hodinu trénovali presilovky. Ja, Jožko a bratia Šťastní sme makali v špeciálnych situáciách päť na tri, päť na štyri, štyri na tri. Šťaváci sa vedeli kvôli nepresným prihrávkam pohádať aj na tréningu. Samozrejme všetko s mierou a to len utužovalo náš kolektív. Miloval som, keď sme hrali štyria na štyroch. Kedže sme boli výborní korčuliari, väčší priestor na ľade sme vedeli využiť a vždy sme súperovi zamotali hlavu. Boli sme naozaj výborne zohratí.” Ujváry potvrdzuje, že v kabíne počas celej majstrovskej sezóny panovala výborná atmosféra a tvorili skvelý kolektív. Hádky alebo podobné veci sa v tíme nevyskytovali. “V tej rýchlosti sa veľmi ťažko nahrávalo Šťavákom presne na hokejku. Občas mi vyčítali, že som im prihrávky dal na korčule a museli si to prikopávať. Tým sa naša hra vylepšovala. Všetko mysleli kamarátsky a takto sme sa len lepšie zohrávali a zlepšovali.”“Ak sa môžem pochváliť, naša päťka dala viac gólov, ako niektoré celé kluby v tej sezóne. Keď sme išli na ľad, Marián Bezák z tretej päťky sa už vytešoval, že zase dáme gól. Chcel by som ale vyzdihnúť výkony všetkých pätiek. Druhá a taktiež tretia päťka boli veľmi kvalitné.”Sila Slovana v tom čase bola v Československu všeobecne známa. “Spomínam si, že keď sme prišli do Budějovíc, Pardubíc alebo Plzne, ľudia chodili na naše tréningy a na uliciach hovorili: \'Slovan je tady, Slovan je tady\'. Bola tam určite vysoká kvalita nášho mužstva, ktorá vzbudzovala rešpekt.”Ako si spomína Ľubomír Ujváry na rozhodujúci zápas o federálneho majstra?“Pamätám si naň veľmi dobre. Bolo to proti Tesle Pardubice. Vyhrali sme 6:2. Nad našou striedačkou boli lóže, v ktorých sedeli herci. Keď skončil zápas, ľudia vybehli na ľadovú plochu. Zrazu ma niekto zdvihol nad hlavu. Obzerám sa a bol to nebohý pán Mrvečka, veľmi dobrý herec. Žilo tým celé mesto. V kabíne hrala hudba, pilo sa šampanské. Do kabíny sa nahrnulo toľko ľudí, že sme sa nemohli ani vyzliecť z výstroja. Následne prebiehali oslavy v meste. Sú to krásne spomienky.” Posledný zápas sezóny odohral Slovan už s majstrovskou istotou v Litvínove.“Na posledný zápas sme už nemohli nastúpiť všetci. Bujaré oslavy si vypýtali svoju daň. Po zápase, v ktorom sme vyhrávali 4:1 a následne prehrali 5:6, nasledovala slávnostná ceremónia. Musím podotknúť, že bolo až očividné, s akou nevôľou nám českí predstavitelia odovzdávali zlaté medaile. O to viac nám tento úspech chutil.”Ľubomír Ujváry spomína aj na zápasy, na ktoré nerád nastupoval.“Veľmi nepríjemný hráč bol Šíma zo Sparty. Jeho zákroky boli na hranici. Bol to veľmi tvrdý hráč, niekedy až zákerný. Čo sa týka tímov, veľmi silná bola Plzeň, Vítkovice a Pardubice. V týchto tímoch bolo vždy aspoň päť reprezentantov. Boli to veľmi rýchli hráči.”



Čo bolo po ukončení pôsobenia v Slovane?“Po tom, ako som skončil v Slovane, som odohral dve sezóny v Skalici druhú ligu. Následne som odohral štyri roky v Rakúsku. Kvôli režimu som tridsať percent z platu musel odvádzať našej krajine. Každé tri mesiace  som cestoval do Prahy, aby som túto čiastku odovzdal. Neexistovali ešte elektronické pošty. Aktívnu kariéru som ukončil v štyridsiatke.”Ľubomír Ujváry sa počas svojej kariéry raz dostal aj na majstrovstvá sveta. Bolo to ešte v roku 1970 vo Švédsku.“V lige bolo 82 obrancov, všetko domáci zadáci. Bola veľmi vysoká konkurencia dostať sa do reprezentácie. Bol som šťastný, že ma zobrali na MS vo Švédsku, mal som vtedy len dvadsať rokov. Odohral som tam však len jeden zápas. Tréner národného mužstva Kostka rád uprednostňoval českých hráčov a mňa nechal sedieť. Zastali sa ma aj niektorí hráči, to však nestačilo.”Napriek tomu, jedna zo skutočných legiend slovanistického hokeja neskrýva spokojnosť so svojou kariérou.“Mal som veľa ponúk aj zo zahraničia. Zaujímala sa o mňa Minnesota a Philadelphia, taktiež tímy zo Švajčiarska. Režim, ktorý tu však vládol, mi nedovolil vycestovať z krajiny a nechcel som ohroziť svoju rodinu. Strávil som krásne roky v Slovane. Počas vojenskej služby som pôsobil v Dukle Jihlava, kde sa mi hráčsky darilo. Následne som sa vrátil späť do Slovana.”Ľubomír Ujváry nevidí veľké rozdiely medzi súčasným hokejom a hokejom počas jeho aktívnej kariéry. “Ja si myslím, že vtedajšia federálna liga mala rovnakú úroveň ako teraz KHL. Rozdiely sú samozrejme vo financiách. O tom sa ani nemusíme baviť. Naše výplaty sa pohybovali v stovkách korún. Je to až neuveriteľné. Čo sa týka hokeja, príde mi, že sa hrá menej do tela, ako sme hrávali my. Markantné rozdiely by som však na ľadovej ploche nevidel.”Na otázku, ako trávi svoje dni na dôchodku a či sa ešte stretáva s bývalými spoluhráčmi, odpovedal:“Stretol som sa minulý týždeň s Julom Haasom v obchodnom dome v Bratislave. Manželky chodili po nákupoch a my sme strávili aj dve hodinky na káve spomínaním na staré časy. Dobre sme sa zabavili, mali z nás radosť všetci naokolo. Bolo to stretnutie po dlhej dobe. Musím ale povedať, že máme pravidelné stretnutia z dorasteneckej kategórie Slovana. Sú to hráči, ktorí vyrastali za pána trénera Eduarda Gábriša. Stretávame sa každý rok v jednej čínskej reštaurácii v Bratislave.”Po hráčskej kariére Ujváry trénoval bratislavskú BEZ-ku, ale neskôr sa z diania okolo hokeja na dlhé roky vytratil. Natrvalo sa nakoniec usadil v Skalici, kde donedávna masíroval tamojších hokejistov. “Vďaka kamarátom som sa dostal k masírovaniu. Masíroval som treťoligových rakúskych futbalistov a premasíroval som sa až do prvej ligy. Mal som tam byt a výborné podmienky, Posledné dva roky pred dôchodkom som odpracoval ako masér hokejistov v Skalici, kde aj doteraz žijem so svojou ženou.”Dnes sedemdesiatročný striebrovlasý pán trávi dni vo veľkej pohode a klude.“Skoro ráno sa zobudím. Už tridsať rokov raňajkujem pečivo s maslom a medom spolu s čajom ale kávou. Urobím si osobnú hygienu, vyvenčím psíkov a ideme s kamarátmi na kávu. Viete ako: šport, politika a baby to je nevyčerpateľná téma.” Následne pridáva pre niekoho možno prekvapujúcu informáciu: “Pravidelne sa tu stretávam so Žigom Pálffym. Máme kamarátsky vzťah. Občas ma podpichne, že sme v tých rokoch ani nevedeli korčuľovať, ja mu nato odvetím, že korčuľujem rýchlejšie dozadu ako on dopredu. Ešte stále však verí mojim rukám, niekedy mi pristane na masérskom stole aj teraz.” Pri rozprávaní o Žigovi si zapáli obľúbenú cigaretu. “Fajčím, áno. Aj vtedy som fajčil. A viete prečo? Lebo profík vie, čo si môže dovoliť. Ja som mal problém, že som bol veľmi rýchly. Toto bola moja brzda,” s úsmevom konštatoval. Pri otázke, či chodí sledovať hokejové zápasy, však legenda Slovanu trochu zosmutnela. “Boli časy, keď som si nevedel predstaviť deň bez toho, aby som nebol aspoň hodinu na štadióne. Dnes, keď idem okolo skalického štadióna, tak sa niekedy naň ani nepozriem.”