Rok 1979: Slovan je konečne majstrom!

Bol to historicky prvý titul v najvyššej hokejovej súťaži bývalej spoločnej československej federácie pre slovenské mužstvo.Kolektívu hráčov, ktorý viedli tréneri doc. Ladislav Horský a Miroslav Kubovič, sa podarilo niečo, o čo sa pred nimi snažili celé generácie vynikajúcich hokejových individualít, akými boli Starší, Fako, Černický, Golonka, Gregor, Čapla, Kordiak, Nedomanský, Tajcnár, Haas a mnohí ďalší. Do pamätnej sezóny 1978/79 skončil vo federálnej lige Slovan 8x na druhom mieste, či už za odvekým rivalom z Brna, Duklou Jihlava alebo Kladnom.Viacerí hráči z vtedajšieho kádra sa zhodujú v názore, že Slovan ani v majstrovskej sezóne nemal najkvalitnejší tím. Prirodzenými kandidátmi na titul boli najmä Jihlava, Kladno, ale aj Vítkovice, či Pardubice, ktoré v sedemdesiatych rokoch minulého storočia zásobovali silné reprezentačné mužstvo Československa najväčším počtom hráčov. Hráči však tvorili skvelý kolektív, ktorý sa sformoval okolo bratov Šťastných a niektorých skúsenejších hráčov už na predsezónnom sústredení. Tréner Horský dokonca už tom čase preferoval predzápasové sústredenia na akejsi "báze", ktorou sa pre Slovanistov v sezóne stalo zariadenie Zornička v Modre.Osobitnou kapitolou úžasnej sezóny 1978/79 boli diváci. Po miernej stagnácii v prvej polovici 70-tych rokoch prišlo totiž zákonite aj k výraznému poklesu návštevnosti na Zimnom štadióne na Tehelnom poli. Dva-tri roky pred titulom neboli výnimkou domáce zápasy, na ktorých bolo v hľadisku len niekoľko stovák verných a panovala ponurá komorná atmosféra. Mužstvo postupne pritiahlo divákov späť do hľadiska už v druhej polovici predchádzajúcej sezóny 1977/78, keď predvádzalo útočný oku lahodiaci kombinačný hokej a z priebežnej zostupovej priečky napokon skončilo na 8. mieste. Od začiatku sezóny 1978/79 však už bolo pravidelne vypredané, čo v tom čase predstavovalo magické a ľahko zapamätateľné číslo - 11 100. Už na predzápasovom rozkorčuľovaní sa na Tehelnom poli tlačilo vyše päťtisíc divákov. Vstupenky sa vypredávali do pol hodiny a stali sa jednou z najväčších cenností v celom meste. Legendárny sektor na státie - tzv. Céčko - ktorý sa nachádzal hore za bránkou na východnej strane štadióna smerom k tréningovej hale (tzv. "skleníku") dokázal počas zápasu vytvoriť elektrizujúcu atmosféru, ktorá bola porovnateľná trebárs s kotlami tradičných anglických futbalových klubov. Vymýšľali nové a nové slogany, z ktorých niektoré prežili na Slovane dodnes. Sledovali trendy a ako prví v Československu priniesli na štadión masívne vyhadzovanie papierových konfiet po góle, ktoré sa po prvý raz objavili pár mesiacov predtým na futbalovom šampionáte v Argentíne v lete 1978. Množstvo fanúšikov Slovana navyše za svojimi miláčikmi cestovalo a podporovalo ich po celej republike.V piatok 23. marca 1979 v zápase proti Tesle Pardubice bratislavský Slovan definitívne spečatil svoj úspech. Po góloch Mariána Šťastného (2), Petra Šťastného (2), Bezáka a Pašeka zvíťazil hladko 6:2 a keďže v rovnakom čase Jihlava prekvapujúco podľahla vtedajšiemu Gottwaldovu (dnes Zlín), majstrovské oslavy prepukli už v polovici zápasu a naplno po jeho skončení. Oslavovalo sa všade: priamo na ľadovej ploche, v šatni, v nočných uliciach mesta, vo V-klube, na ďalší deň na výročnej konferencii TJ Slovan, ale aj cestou na posledný zápas sezóny v Litvínove, a aj počas samotného zápasu na severe Čiech, kde "spoločensky unavený" Slovan najprv suverénne viedol 4:1, aby napokon podľahol 5:6.Z času na čas sa v odborných hokejových kruhoch, ako aj medzi fanúšikmi belasých, vedú diskusie, prečo sa Slovanu už nikdy v nasledujúcich rokoch nepodarilo tento úspech zopakovať. Mužstvo malo na to, aby sa o ňom mohlo hovoriť ako o dynastii. V sezóne 1979/80 ešte skončilo tretie, aj keď fenomenálny útok bratov Šťastných rozdelili v polovici sezóny odvelením najstaršieho Mariána - ako inak - do vojenského tímu najväčšieho súpera Dukla Jihlava. Po augustovej emigrácii Petra a Antona Šťastného (1980) do Kanady a odchode viacerých ďalších hráčov, ako aj vnútorných problémoch vo vedení klubu sa majstrovské mužstvo rozpadlo. V sezóne 1980/81 už ťarcha spočívala na mladíkoch - útokoch Jaško-Rusnák-Bezák a Dornič-Pašek-Pokovič. V tejto sezóne sa navyše po prvý raz vo federálnej lige po nerozhodnom výsledku v riadnom hracom čase predlžovalo, čo sa ukázalo ako športová tragédia pre Slovan. Z deviatich predĺžení alebo nájazdov deväťkrát prehral a po štvrťstoročí sa musel s najvyššou súťažou rozlúčiť.Pripomeňme si na záver našej spomienky na jeden z najväčších úspechov slovenského hokeja a športu vôbec v bývalej federácii hráčov a trénerov, ktorí sa oň zaslúžili:Marcel Sakáč, Pavol Norovský (brankári), Jozef Bukovinský, Ľubomír Ujváry, Milan Kužela, Ľubomír Roháčik, Ivan Černý, Vladimír Urban (obrancovia), Marián Šťastný, Peter Šťastný, Anton Šťastný, Miroslav Miklošovič, Milan Mrukvia, Dušan Žiška, Ján Jaško, Dárius Rusnák, Marián Bezák, Dušan Pašek, František Hejčík, Eugen Krajčovič (útočníci), Ladislav Horský, Miroslav Kubovič (tréneri).Pozn.: Vo videofilme boli použité archívne materiály z Národného filmového archívu Slovenského filmového  ústavu v Bratislave a z Archívu RTVS. Námet, strih a voice over: Stanislav Štefánik