Milan Kužela

Milan KUŽELA - Oskar za klubovú vernosťNa ľade by vypľul v zápase aj dušu. Spoľahlivý, obetavý, stopercentný obranca. Mimo ľadu však „huba nevymáchaná“, čo na srdci, to na jazyku. Majster sveta z roku 1972 a člen Siene slávy slovenského hokeja Milan Kužela (narodený 27. apríla 1946 v Bratislave), pre priateľov „Beňo“, „Guli“ či „Sliepka“ si svojím podrezaným jazykom neraz uškodil. Nič iné ako hokej nemohol vlastne aj pre to robiť, navyše od šiestich rokov vyrastal na bratislavskom zimnom štadióne a nemohol ujsť pozornému oku Michala Polóniho, na ktorého nedá dopustiť. V hierarchii mužov, ktorí ho najviac ovplyvnili, radí Miška báčiho najvyššie. „Dal mi najviac do života a nielen mne. Nebyť jeho, nikdy by z Bratislavy nebolo toľko reprezentantov. Pre mnohých trénerov odinakiaľ, hoci sme sa aj slušne správali, sme boli bratislavskí ‚štricáci‘.“

Aj Kuželov talent sa mohol naplno prejaviť. V prvej polovici 60. rokov prišiel ako ucháň medzi velikánov vtedajšieho „korunného princa“ ligy Jendeka, Gregora, Staršieho, Golonku, Černického, Faka a so skvelou a dravou generáciou okolo Vlada Dzurillu či Václava Nedomanského. Začínal ako útočník a to, že sa z neho stal skvelý obranca, má na svedomí náhoda a zhoda okolností. Ako juniori bol s reprezentáciou na turnaji vo Švajčiarsku. Zo Slovana celý útok, Lano, Mrukvia a Kužela. „Zranil sa nám jeden obranca a tréner Seifried, jeden z najlepších trénerov, akých som zažil, sa spýtal, kto chce hrať obrancu. Prihlásil som sa a hral som vo dvojici s Frantom Panchártkom. Keď sme sa z turnaja vrátili, odporučil Slovanu, aby ma dali na post obrancu a tam som aj zakotvil.“

Ako dobre spravili, ukázala aj sezóna 1978/79. Celé generácie hráčov Slovana nikdy nezažili pocit tešiť sa z titulu majstra republiky, Milan Kužela doviedol k tejto pocte mužstvo ako kapitán. To už bol slávny, majster sveta, no mal za sebou aj nemálo pádov a znovuzrodení. „Ťažko povedať, v ktorom období mal Slovan najväčšie mužstvo. Poznal som to od malička, veď som bol na štadióne viac ako v škole. Na začiatku 60. rokov, to som ešte v tíme nebol, mal Slovan veľmi dobré mužstvo, ale rozdelené na partičky a to nikdy nie je dobré. Aj keď v každom mužstve sa vždy robia partičky, veď to nie je stádo.“ Keď boli majstri zaúradovala aj v Slovane „vyššia moc“. „Keby sa to nestalo, aj na ďalší rok sme mohli byť majstrami. Lenže po nej prišlo k odvolávaniu trénera Laca Horského. Aj ja som podpísal petíciu, asi až ako deviaty alebo jedenásty, hoci som bol kapitánom. Nakoniec sme petíciu podpísali všetci, aj keď teraz si myslím, že nebola dobre sformulovaná. Mužstvo však rozbili funkcionári klubu a aj ľudia z vlády. Vedel som, že bude zle, no vtedy som si myslel, že treba vymeniť trénera. Nechcem už o tom širšie hovoriť, ale poviem len, že Laco pri mužstve neraz nebol. Bol niekde inde, no to už teraz nie je vôbec dôležité.“

V Slovane zažil Kužela vlastne všetkých veľkých hráčov, všetky veľké vzopnutia i kĺzačky takmer do priepasti. A čím bol starší, tým viac jeho podrezaný jazyk znervózňoval mocných. Hokejových i tých vo vláde. Keď už toho bolo veľa a pohár pretiekol, povedal si svoje. „Nemôže človek len drieť a drieť a na ocenení, na peniazoch sa to neprejavilo. Hoci vtedy nešlo iba o peniaze. Ja už som bol taký, že keď sme prišli v noci po zápase domov, tak som na druhý deň do školy nešiel, lebo som spal. Keď spím, tak spím a dokázal by som strieľať, keby ma niekto budil. Na elektrotechnickej priemyslovke sme však mali zlatú triedu učiteľku a všeličo mi prešlo.“

Zo Slovana ho vlastne vyhodili. Chcel odísť po tom, čo utiekol Nedomanský, pretože stratil miesto v reprezentácii. Už po majstrovstvách sveta v roku 1972 mala oňho záujem Sparta, ale Slovan sa jej vysmial. Rovnako ako vtedy, keď Brno zobralo Vlada Dzurillu a chceli aj jeho. „Po zisku majstrovského titulu sa nás viacerých chceli zbaviť a poslali nás do Zvolena, s ktorým mali takú tichá dohodu. Mňa, Milana Mrukviu, Tóna Zmajkoviča, Žeňa Krajčoviča. Išiel som tam, hoci som chcel ísť radšej do Skalice, lebo to bolo bližšie. Povedali však, že buď do Zvolena alebo nikde.“ Takto odišiel hráč, ktorý ak by sa dávali ocenenia za klubovú vernosť, musel by ju dostať. V belasých farbách odohral 16 sezón, 532 zápasov, v ktorých strelil 62 gólov. O rok sa síce do Slovana vrátil, aby pomohol mužstvu vyhrať I. SNHL a vrátiť sa do najvyššej súťaže.

Emigrácia kamaráta a spoluhráča Rudolfa Tajcnára vŕtala neraz v hlave aj Milanovi Kuželovi. Ako hráč na vrchole formy i slávy mal však život nalinkovaný od niekoho druhého a vystúpiť z radu sa mohlo iba vypomstiť. „Natlačili nás na vysoké školy, mňa na ekonomickú, veď bola naproti štadióna. Matematika mi ale nikdy nešla, na rozdiel od Jožka Bukovinského, ktorý ju zvládol hravo. Školu som neskončil aj preto, že v šesťdesiatomdeviatom sme mysleli na niečo iné ako na ňu. Myslím si, že pre reprezentáciu som mal ísť radšej na vojnu.“ Vtedy, na konci šesťdesiatych rokov už bol v širšom kádri reprezentantov a všetci, ktorí sa dostali do Jihlavy, v reprezentácii zostali. „My Slováci sme museli byť o 30 percent lepší, aby sme sa v národnom mužstve udržali. V sedemdesiatom štvrtom utiekli Farda a Nedomanský a Vlado Malec napísal v Športe, že nejaký kanadský kouč sa vyjadril, že by hneď zobral aj mňa, Kochtu a Bublu, vlastne celú päťku. Nemal to napísať, aj keď ma to na druhej strane tešilo. Uškodilo mi to. Potom sme šli na zápas do Nemecka a nás s Bublom vrátili z hraníc. Mohli nám to aspoň povedať ešte v Prahe, že necestujeme. Odvtedy sa to so mnou ťahalo. Nikto sa za mňa nechcel zaručiť.“

Reprezentačný dres obliekol v 86 zápasoch, päťkrát sa zapísal do listiny strelcov, štyrikrát štartoval na MS. Je majstrom sveta z roku 1972, striebro z MS má z rokov 1974 a 1979, bronz z MS v roku 1973. Po odchode z vrcholového hokeja sa stal na jednu sezónu hrajúcim trénerom v Nových Zámkoch, v rovnakej úlohe pôsobil aj v Piešťanoch a v nemeckom Burgau. Trénoval dorast Slovana i Danubie Bratislava, trénersky pôsobil aj vo Švajčiarsku a Taliansku. V roku 2004 ho uviedli do Siene slávy slovenského hokeja.

MAROŠ NÁPRSTEK