Marián Bezák: Možno sme nemali najlepší tím, ale určite sme boli najlepší kolektív

20.03.2019

Dnes spomíname na majstrovskú sezónu 1978/79 s útočníkom Mariánom Bezákom.

Jediný hráč, ktorý bol pri všetkých štyroch dorasteneckých tituloch Slovana Bratislava v rokoch 1974-1977. Vo federálnej lige odohral počas desiatich sezón 411 zápasov s bilanciou 98 gólov a 104 asistencií. Štyrikrát si na seba obliekol aj dres československej reprezentácie. Šikovné brániace “krídielko” – Marián Bezák – mal v čase zisku historického federálneho titulu v marci 1979 iba dvadsať rokov a vo formácií “mladých pušiek” iba devätnásťročných Dáriusa Rusnáka a Jána Jaška a osemnásťročného Dušana Pašeka.

“Mužstvo sa zomklo už na letnom predsezónnom sústredení v Španielsku a Francúzsku,” začína svoje spomínanie na majstrovskú sezónu 1978/79 Marián Bezák. “Išlo skôr o relaxačno-kondičné sústredenie, po hokejovej stránke bol medzi nami a tamojšími mužstvami predsa len obrovský rozdiel. Do Bratislavy sme sa však vrátili dokonale oddýchnutí, zohratí, ako ešte lepší a silnejší kolektív, z čoho sme potom čerpali počas celej sezóny.”

Jeden z horúcich kandidátov na titul Dukla Jihlava zvolila v rovnakom čase tvrdú prípravu v Sovietskom zväze v štýle CSKA Moskva. Zhodou okolností, hneď v jednom z prvých zápasov sezóny nastúpil Slovan doma práve proti Jihlave, niekoľkonásobnému majstrovi. “Prvú tretinu sme vyhrali 6:0, čo bolo neuveriteľné, celý zápas napokon 6:3. Bol to odrazový mostík do sezóny, keď sme si potvrdili, že budeme vedieť miešať karty na prvých troch priečkach. O titule sme vtedy ešte nehovorili.”

V januári 1979 sa už o Slovane začalo hovoriť ako o horúcom kandidátovi na titul. Mužstvo vyhralo tretiu štvrtinu ligy a pred záverečnou fázou sa usadilo na prvom mieste o skóre pred Jihlavou. Marián Bezák si spomína na dva kľúčové zápasy. “Prvým bolo víťazstvo v Jihlave 2:1, ktoré zariadili bratia Šťastní. Ich palebná sila bola neskutočná. Druhým zlomovým momentom bol zápas v Ostrave, kde sme ešte pár minút pred koncom prehrávali 2:5, ale gólmi bratov Šťastných a Kuželu sme stihli vyrovnať na 5:5 a táto remíza mala pre nás cenu zlata.”

Popri víťazstvách a bodových ziskoch bolo rovnako dôležité, že Slovan hral hokej, na ktorý sa dalo pozerať. “Keď som prišiel v roku 1975 do prvého mužstva, pamätám si, že na niektorých zápasoch bolo sotva tristo divákov. Na štadióne vládla taká komorná atmosféra, že som počas hry počul svojich bratov na tribúne, ako sa dohovárajú, kde sa stretnú po zápase.”

Hráči v majstrovskej sezóne svojou útočnou hrou rýchlo pritiahli fanúšikov do hľadiska, na väčšine zápasov bolo vypredané – 11 100 divákov. “Po rozcvičke som zvykol ešte rýchlo zobuť korčule a išiel som na bránu dať lístky známym. Keď som videl vonku tú masu ľudí, z ktorých sa mnohí ani nemali šancu dostať dnu, mal som zimomriavky. Panovala neskutočná atmosféra. Už na predzápasovom rozkorčuľovaní bolo v hľadisku vyše päťtisíc divákov a vrelo to tam. A samotný zápas, hotová fantázia. Všetci sme boli zomknutí, od začiatku sme išli naplno, aby sme súperov čo najskôr zlomili.”

Posledný krok urobili belasí v piatok 23. marca 1979. Keď v polovici zápasu oznámili priebežný výsledok z Gottwaldova, kde Jihlava prehrávala, na svetelnej tabuli sa po prvý raz objavil nápis “SLOVAN JE MAJSTER”. Slovan v tom čase už viedol nad silnými Pardubicami 4:1, napokon zvíťazil 6:2. Druhý gól vsietil Marián Bezák: “Bol to jeden z najkrajších a najdôležitejších gólov mojej kariéry. Myslel som si, že vyšroubujem všetky žiarovky na štadióne, tak som mal ruky hore nad hlavou. Bol som nesmierne šťastný, že som k tomuto víťazstvu mohol prispieť gólom. Po góle som sa chvíľu kĺzal po ľade a precitol som, až keď ku mne prišli spoluhráči a gratulovali mi. Uvidel som tie masy jasajúcich ľudí a uvedomil som si, že je to skutočné.”

Oslavy boli neskutočné. Hľadisko sa po záverečnej siréne presunulo na ľadovú plochu, hráči sa do kabín dostali až po vyše polhodine, Marián Bezák bez dresu, hokejky a rukavíc, iba s prilbou, s ktorou si zahrá hokej dodnes. “V kabíne vyhrávala dychovka z Hostia pri Zlatých Moravciach, šampanské tieklo potokom. Postupne sme si začali uvedomovať, čo sme dokázali. Titul sa nepodarilo pred nami získať silným generáciám hráčov Slovana, ako boli Golonka, Čapla, Nedomanský, Dzurilla a ďalší. Až my sme to dokázali, navyše v silnej konkurencii veľmi kvalitnej ligy.”

Pre Mariána Bezáka sa oslavy titulu spájajú ešte s jedným významným okamihom v jeho živote. Dva dni po zápase s Pardubicami sa totiž celé mužstvo v “povznesenej” nálade zúčastnilo na výročnej konferencii telovýchovnej jednoty Slovan, na ktorej vyhodnocovali najlepší športový kolektív a jednotlivcov. Práve tam sa zoznámil a zároveň zaľúbil do svojej budúcej manželky, vtedy najlepšej jachtárky klubu Zuzany Henterovej. “Doteraz sme spolu a z nášho vzťahu máme dve krásne deti, Kristínku a Adamka.” 



Podľa Bezáka Slovan nemal v majstrovskej sezóne najlepší tím, ale mal určite najlepší kolektív. Boli neuveriteľne dobrá partia, v ktorej starí držali s mladšími. “Bažanti” vedeli, kde je ich miesto a akú majú v tíme úlohu. V tom čase sa hralo iba na tri päťky a dostať sa do mužstva Slovana bolo nesmierne ťažké. Mladí hrali nie preto, že boli mladí, ale preto, že boli dobrí. “Tréner Horský bol nepochybne výborný tréner, odborne podkutý, skúsený hokejový stratég. Veľa toho s nami mladými nenarozprával. Pred dôležitými zápasmi nás všetkých brával do Modry na sústredenie, akoby na ‘bázu’, kde sme našli pokojné prostredie, výbornú domácu stravu a boli aspoň trochu vzdialení od toho davu. Púšťali sme si tu filmy, hrali karty, alebo chodili na prechádzky. Na samotný zápas sme potom prišli stopercentne pripravení a sústredení.”

Väčšinu majstrovskej sezóny, aj tie ďalšie v Slovane, odohral Marián Bezák v útoku s Jánom Jaškom a Dáriusom Rusnákom. Za sebou mali v obrane dvojicu Vladimír Urban a Ivan Černý. “Vlado Urban bol spoľahlivý defenzívny obranca s dobrou strelou, ktorý rýchlo pochopil, že musí odovzdávať puky. Ičo Černý mal vynikajúcu strelu a ešte lepšiu prihrávku. Ako sa hovorí, mal ‘alergiu na železo’, ledva vytlačil 70 kg, ale mal neskutočný švih. Tréner Horský nás spoločne naučil presilovkový signál, pri ktorom Daro Rusnák manévroval pri mantineli, ja som čakal v rohu klziska na nahrávku, spoza bránky som potom medzi nohami obrancu alebo cez hokejku prihrával Ičovi Černému, ktorý sa ako pravák objavil v streleckom trojuholníku a vymietol horný roh bránky. Horský nás neváhal poslať na presilovku aj proti Jihlave, pričom nás bránili hráči ako Horáček, Hrbatý, či Jiří Holík, v tom čase jeden z najlepšie brániacich útočníkov na svete. A my mladí bažanti sme ich rozobrali ako lego.”

Bývalí spoluhráči z majstrovského Slovana sa stretávajú dodnes, nemajú medzi sebou žiadne problémy. Potvrdzujú naďalej, že v tom čase tvorili vynikajúci tím. Spomínajú s úctou na tých, ktorí už nie sú medzi nami, oboch trénerov, Urbana, Žišku, Krajčoviča, ale aj maséra Dade Bogdana, ktorý nás opustil pred dvomi rokmi, alebo kustóda a hospodára Zelinku, ktorí im vytvárali perfektné prostredie. “V majstrovskej sezóne sme mali v jednej z miestností kabíny gulečník. V tíme bola taká pohoda, že sme si povedali, že si do konca sezóny, ako prejav našej hokejovej dominancie, raz zahráme aj počas zápasu. A to sa aj udialo, pre istotu však nepoviem, proti ktorému súperovi to bolo.”

Mužstvo žilo spolu aj po tréningoch, či zápasoch. Chodilo na spoločné večere, neustále sa debatovalo iba o hokeji. Chudery manželky a partnerky si toho museli vytrpieť, keď na svoje polovičky čakali v zime ešte dlho po tréningoch, zatiaľ čo tí si ešte pridávali a skúšali samostatné nájazdy. Mladí priniesli do tímu istú dravosť a drzosť, brali ich ako rovnocenných hráčov. Ak im však zápas nevyšiel, od starších dostali riadnu “kefu”, až im jedlo v clubhoteli na Tehelnom poli zhorklo v ústach. “Nikto nesklopil uši, naopak, ešte viac  nás to motivovalo, aby sme trénovali. Napokon to dopadlo tak, že na majstrovstvá sveta dvadsaťročných do Kanady išlo sedem hráčov Slovana – Anton Šťastný, Ičo Černý, Jano Jaško, Daro Rusnák, Žeňo Krajčovič, Pavol Norovský a ja.”

Pre Mariána Bezáka predstavuje majstrovská sezóna 1978/79 vrchol jeho kariéry, aj keď po nej ešte zažil takmer desať prvoligových sezón, pričom viaceré z nich končil s 20 a viac bodmi na svojom konte a pozrel sa aj do slávnymi menami nabitej reprezentácie Československa. “Keď som ešte ako dorastenec prechádzal popri šatni A mužstva a uvidel dres Nedomanského, predstavoval som si, že raz budem v nej sedieť aj ja. Keď mi potom v polovici prvej sezóny medzi dospelými navrhol tykanie kapitán mužstva a v tom čase už majster sveta Milan Kužela, bola to pre mňa neskutočná pocta.”

Ďalšie články

Časopis Powerplay

05/2024:

V najnovšom čísle POWERPLAY 05 sa dočítate:

  • Profil Denisa Godlu: Minister obrany z kráľovského mesta
  • Predstavujeme: Európska premiéra Patricka Holwaya
  • Rozhovor s trénermi Petrom Oremusom a Andrejom Kmečom
  • Pamätné momenty z histórie Slovana: Počas výluky priali hviezdy Slovanu
  • Slovanisti vo svete: Rok Tičar