Logo

Správy

Doma Vonku

Vladimír Dzurilla

0 0


Vladimír DZURILLA -
 Na Slovensku niet lepšieho

Ťažko bolo tej správe z leta roku 1995 uveriť. Vo veku necelých 54 rokov náhle zomrel na zlyhanie srdca na svojom trénerskom pôsobisku v nemeckom Düsseldorfe Vladimír Dzurilla. Celý hokejový svet smútil. Odišiel jeden z najväčších brankárov hokejovej histórie, muž, ktorý sa už za svojho života stal legendou.

Narodil sa 2. augusta 1942 v Bratislave, s hokejom začínal v roku 1956 v Kovosmalte Petržalka, o rok neskôr prešiel do Slovana, ktorému bol verný až do roku 1973. Na jeho príchod do belasého si takto spomenul bývalý dlhoročný hráč, tréner a hokejový funkcionár Rastislav Jančuška: „Keďže roky ubiehali, starí hráči začali ustupovať, nestačili, a tak prišli mladí. Prišiel i Vlado Dzurilla, talent od začiatku a ‚hlava vymáchaná, vyšulichaná‘. Vypracoval sa postupne na najlepšieho brankár Európy a možno, keby bol chytal v Kanade – ktovie? Slávny Anatolij Tarasov sa musel chodiť učiť do Bratislavy, ako trénujú brankári. I tak sa mu to nepodarilo. Treťjak nesiahal Vladuškovi ani po päty.“

V rokoch 1973 až 1978 obliekal Vladimír Dzurilla dres Zetoru Brno. Aktívnu činnosť zakončil v Nemecku, kde jednu sezónu chytal v Augsburgu a ďalšie tri v SC Riessersee, s ktorým v roku 1981 získal titul majstra NSR. Trénerom bol vtedy Dzurillov bývalý spoluhráč Ján Starší. V domácej ligovej súťaži odohral 19 sezón a 571 zápasov, najviac zo všetkých brankárov v bývalom Československu. Reprezentačný dres obliekol 139–krát, hral na desiatich svetových šampionátoch a z každého si priviezol medailu, na troch – v rokoch 1972, 1976, 1977 – sa stal majstrom sveta, na štyroch (1971, 1972, 1976, 1977) majstrom Európy. Štartoval na troch ZOH – 1964 bronz, 1968 striebro, 1972 bronz. Úctyhodná noša úspechov. V roku 1965 bol najlepším brankárom MS a členom All Star, do najlepšej šestky ho vybrali aj na šampionáte 1969. Hral na prvom ročníku Kanadského pohára v roku 1976, kde práve v stretnutiach s Kanadou (1:0 v skupine, 4:5 v druhom finálovom zápase) podal fantastické výkony. V tom prvom, v ktorom neinkasoval a kryl 29 striel, mal už 34 rokov a stal sa jedným z jeho najpamätnejších hoci s takou malou čiernou škvrnou. „Tí, čo zápas otvárajú, sa stavajú priamo na svoje miesta, ostatní idú na striedačku,“ napísal Vlado o nej, o hanbe, akú vari nikdy vo svojom živote nezažil, vo svojej knihe Svet pred maskou. „Hlásateľ predstavuje hráčov. Číta aj moje meno. V tej chvíli som kdesi pri modrej čiare a telo mám z olova. Každému sa tlieska, chcem sa obrátiť, aby som mohol do bránky elegantne zacúvať. A ako mám tie nohy málo pohyblivé, korčule mi vbehnú do ryhy a ja pri obrátke padám na zadok. Hala Forum zaburácala smiechom ako jeden muž.“ Práve táto príhoda ho akoby prebrala z letargie a nakoniec neinkasoval. „Dzurilla je prvým mužom na svete, ktorý zo súboja s najsilnejšou reprezentáciou Kanady všetkých čias vyšiel s čistým štítom,“ hlásil do Európy švédsky korešpondent. „Spočiatku sme mali prevahu, ale rozmrvil ju na prach skvelý súperov brankár. O Dzurillovi sme veľa nevedeli, teraz vieme viac ako dosť,“ uviedol tréner „javorových listov“ Scotty Bowmann. „To, čo dnes Dzurilla ukázal, som ešte nezažil,“ pridal ďalší kompliment na jeho adresu jeden z najslávnejších brankárov zámorskej NHL všetkých čias Ken Dryden z Montrealu Canadiens. Ešte v tú noc dostal rodák z Bratislavy ponuky od viacerých kanadsko–amerických profesionálnych klubov, vraj ho okamžite angažujú. Diváci v montrealskej hale Forum, hoci ich prehra sklamala, po zápase tlieskali. Najviac obom brankárom, Vladimírovi Dzurillovi a Rogatienovi Vachonovi. Vachon bol prvým z kanadskej strany, kto Dzurillovi pevným stiskom ruky zablahoželal k excelentnému výkonu a za ním nasledovali jeho spoluhráči. Potľapkali ho po chráničoch, uznanlivo, veď na vlastnom ľade ho neprekonali, a to sa v Kanade predsa nestáva často. Brankára, ktorého slovanisti aj vtedy pokladali za člena svojej veľkej rodiny aj napriek tomu, že už chytal v Zetore Brno. O necelý rok neskôr sa Dzurilla lúčil s reprezentáciou na svetovom šampionáte vo Viedni a rozlúčil sa so zlatou bodkou.

Samozrejme že aj Vlado patril k tej generácii hráčov, ktorá bola za každú zábavu. Takto si na jednu spomína jeho spoluhráč v Slovane Jaroslav Walter: „On bol síce pri tele, ale talentovaný na všetky hry, futbal, volejbal, basketbal. Mal obrovskú dynamiku dolných končatín a touto jeho schopnosťou sme vari päťkrát či šesťkrát opucovali v bare nejakého pražského koreňa o päťsto korún, čo bola vtedy najväčšia bankovka. Začali sme s tým, že Vlado robil pripitého a vyzvali sme nejakého hosťa na stávku – čo myslíš, spraví tento pupkáč v saku a v kravate zo stoja salto vzad? Každý sa chytil, pre Pupuša, teda Vlada, to nebol žiaden problém, tak sme ich skasírovali a mali za čo piť...“

Na sklonku minulého storočia Vlada Dzuillu vyhlásili za najlepšieho slovenského hokejistu dvadsiateho storočia. Pod Tatrami dodnes niet lepšieho. Bol to brankár, ktorý perfektne ovládal vykrývanie uhlov, úspešne likvidoval nájazdy súperov, zbytočne nepadal na ľad a na svoju dobu výborne pracoval s hokejkou. Sám hovorieval: „Brankár, to je ako myšička, musí ovládať v bránke každý priestor, škáru, všetko a nič ho nesmie prekvapiť.“

Po skončení aktívnej činnosti pracoval ako tréner v Slovane, v sezóne 1982/83 spolu s Jaroslavom Walterom trénoval A–mužstvo. Trénersky pôsobil viackrát v zahraničí, naposledy v spomínanom Düsseldorfe ako tréner brankárov. V apríli 1995 držal palce Slovensku v hľadisku počas úspešného vystúpenia našej reprezentácie v B–kategórii MS v hokeji, ktoré sa hrali na jeho „domovskom“ bratislavskom zimnom štadióne, vzápätí svoje veľké umenie dokázal ešte raz a naposledy v Štokholme počas zápasu veteránov na majstrovstvách sveta elitnej kategórie. A ako obvykle, aj tam exceloval. Žiaľ, o tri mesiace na to jeho srdce navždy dotĺklo. Písal sa 27. júl 1995. Nemôžem sa z toho spamätať. V stredu večer mi po tréningu spokojný telefonoval a vravel, že sa už nevie dočkať, keď za ním prídeme. V spánku ho postihol infarkt, hoci sa nikdy predtým na bolesti nesťažoval,“ povedala vtedy zdrveným hlasom manželka Zlata, s ktorou sa tešil z dcér Vladimíry a Natálie.

MAROŠ NÁPRSTEK

Individuálne štatistiky

# Hráč GP P
1. Takáč Samuel 9 14
2. Harris Brant 9 13
3. Rapuzzi William 9 10
4. Jääskeläinen Joona 8 9
5. Gachulinec Daniel 9 7
6. MacKenzie Matt 9 6
7. Valach Juraj 9 5
8. Maier Patrik 9 4
9. Yogan Andrew 8 4
10. Kytnár Milan 7 4

Napísali o nás

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači.

Viac informácií Rozumiem